Autor Adam Nagy

V poľskej inscenácii Escurial spracovali študenti z Varšavy tému moci prostredníctvom metaforického príbehu o kráľovi a jeho bláznovi ‒ dvojice známej z hier Williama Shakespeara. Naopak, Shakespearova komédia Večer trojkráľový alebo čo len chcete v inscenácii študentov JAMU sa niesla v atmosfére silnej politickej satiry. V réžií Iva Krobota nešlo len o bezduchú komédiu, ale o politicky aktuálne dielo, ktoré reflektuje nie len súčasný politický systém v Čechách, ale aj na miestnu „smotánku“. Osoby, ktoré by mali zastávať miesto najväčšej autority súčasnosti, predstavujú skôr jej dno – nedokážu ísť príkladom morálne ani ľudsky.

Dramaturg Lukáš Rieger do Shakespearovej hry koherentne zakomponoval aj iné texty. Pasáž, ktorá najlepšie zapadla do celku, bol Bláznov kabát od Josefa Kainara. Tento text doplnil režijnú výpoveď a zároveň aj postavu blázna. Blázon má ako postava v intenciách autora, ale aj celkovo právo vysloviť holú pravdu, a to bez dôsledkov. Blázon ako postava zdola si v inscenácii jediný zachoval ľudskú tvár.

Najvýraznejšou zložkou inscenácie bolo herectvo. Výkony hercov a herečiek boli výrazne štylizované. Veľké gestá a až klaunský prejav dotváralo biele líčenie tváre akoby inšpirované pantomímou. Problematický blankvers pretavili tvorcovia do piesní, ktoré sprevádzala gitara, čo uľahčilo hercom verbálny prejav. Inscenácia však aj napriek tomu pôsobila rozpačito až rozpadnuto.

Kostýmy Markéty Oslzlej-Sládečkovej boli historizujúce, najmä šaty Olívie a odev Tobiáša aj Ondřeja. Kostým pánov mal typický golier, čím ich dobovo zasadil do alžbetínskeho obdobia. Ostatné postavy boli oblečené skôr do súčasného odevu – tričko, nohavice, tenisky. Jedine strih nohavíc pôsobil dobovo. Zaujímavým prvkom scénografie bolo proscénium, ktoré bolo polepené novinovými titulkami. Tie poukázali na svet najvyššej vrstvy a zasadili dej do dobového koloritu.

Študenti a študentky JAMU ukázali, že Shakespeare má stále čo povedať súčasníkom. Autority už nie sú autoritami a jediný, kto je schopný si zachovať svoju tvár, je bežný človek. Ten je však za blázna, lebo si je zodpovedný za svoj osud a je iba v jeho rukách, ak chce, aby sa niečo zmenilo.

Určite sa každý z nás stretol s predsudkami či determinantmi z nášho okolia, ktoré sa snažili predurčiť náš život. Napríklad aj naša rodina má od nás očakávania, ktoré sa nie vždy zhodujú s našimi vlastnými plánmi. Ale rozhodnutie stojí iba na nás ‒ či sa poddáme tlaku, alebo pôjdeme proti prúdu.

Pojmy ako predsudky, očakávania a rodinná dráma zhrňujú inscenáciu Bad Jews  rumunských študentov National University of Theatre and Film „I.L. Caragiale“ z Bukurešti. Najväčším pozitívom inscenácie bol dramatický text od Joshuu Harmona s rovnomenným názvom. Táto hra moderným a odľahčeným spôsobom spracováva tému holokaustu. Avšak kvality dramatického textu zanikli v inscenačnom kľúči. Konečný tvar inscenácie pôsobil skôr ako telenovela, a to najmä jej patetický záver.

Najväčším problémom diela bola absentujúca dramaturgia. Zbytočne dlhý začiatok brzdil rozbeh inscenácie, pričom v ňom nezaznela žiadna dôležitá informácia alebo nosná myšlienka. Režisér Geroge Lepâdatu v svojej inscenácii kládol dôraz na tému predsudkov a najmä očakávaní od rodiny. Mladý Žid Liam si chce zobrať za manželku Melody, ne-Židovku. Jeho sesternica Daphna je proti ich sobášu, lebo má voči nej predsudky. Melody je modrooká blondína, ktorá má navyše tetovanie. Daphne pripomína Nemku a kvôli jej výzoru ju obviní, že jej predkovia sa zúčastnili na holokauste. Liam je z jej pohľadu zlým Židom, ktorý nie je ochotný podriadiť sa rodinnému kánonu a počúva iba svoje srdce.

Celkovému inscenačnému tvaru nepomohlo ani herecké stvárnenie postáv. Inscenácia bola pritom postavená najmä na samotných hercoch, ale prostriedky, s ktorými pracovali, boli príliš popisné a zaujal skôr ich temperament než herecké výkony. Účinkujúci boli príliš preexponovaný a výrazovými prostriedkami pripomínali viac seriál ako divadlo.

V tomto prípade nepomohla ani kvalitná predloha, pretože v inscenácii prevládala vo všetkých zložkách prílišná popisnosť. Z toho dôvodu aj podnetné myšlienky textu vyzneli zjednodušene a dôležité témy spracovania vlastnej minulosti, predurčenosti či odporu voči rodinnému kánonu zanikli.

Pre viac fotiek, videí a spoločných momentov z festivalu nás sledujte na našom Facebooku a Instagrame.

Najznámejšou dvojicou dejín drámy je pravdepodobne kráľ a blázon. Ani jeden nedokáže existovať bez toho druhého. Každý panovník potrebuje svojho šaša, lebo iba on má právo vysloviť holú pravdu, ktorá nie vždy je príjemná. Táto dvojica, známa najmä z tragédií Williama Shakespeara, sa stala objektom záujmu poľských študentov z The Aleksander Zelwerowicz National Academy of Dramatic Art in Warsaw v inscenácii Escurial. Na príklade jednoduchého príbehu ukázali, že ich súžitie je nadčasové a ich odkaz  má stále čo povedať súčasníkom.

Celé dielo sa odohráva mimo nášho časopriestoru, v nedefinovateľnom období, vďaka čomu inscenačný tím naznačili nadčasovosť témy moci. Moc je drogou aj hnacou silou, ktorej každý ľahko podľahne. Ak človek stratí všetko, čo ho robilo šťastným, tak aj panovanie stráca zmysel. Kráľ prišiel o svoju kráľovnú a tým pádom upadol do letargie. Aby ho jeho dvorný šašo – ktorého stvárňuje herečka – rozveselil, navrhol mu výmenu rolí. Toto gesto otvára ďalšiu tému, a to vzťah obyčajného človeka k moci. Zo šaša sa stáva podobný diktátor a bezcitný panovník ako bol jeho vládca. Podobne ako dielo MOMIK, tak aj Escurial je možné preniesť na slovenské pomery. V momente ako jedna politická garnitúra vystrieda druhú, tak preberá aj spôsoby vládnutia svojich predchodcov a ide ďalej v ich stopách.

Vymedzenie spoločenského statusu sa v poľskej inscenácii pretavilo aj do hereckého stvárnenia. Nerozdeľovala ich iba tŕňová koruna, ale aj herecký prejav. Balansovali na hrane realistického a štylizovaného herectva. Obaja ako králi boli viac civilný, aj keď niekedy preexponovaný. Ako klauni sa štylizovali do blázna, ktorý si môže dovoliť čokoľvek. Aj pohybový jazyk bol živší, vyznačoval sa akrobaciami a väčšími gestami. Hereci stvárňujúci tieto postavy si dokázali udržať dynamiku a prirodzene prechádzať medzi jednotlivými polohami.

Javisková akcia sa odohrávala v prázdnom priestore až na jeden masívny drevený stôl, rebrík a sadrovú figurínu so zakrytou tvárou. Práve tá môže byť metaforou na nemú a slepú väčšinu, ktorá v tichosti toleruje výkonnú moc nad svojimi životmi.

Režisér inscenácie dokázal z jednotlivých zložiek vytvoriť ucelený tvar a metaforicky, no pritom priamo poukázať na nekončiaci kolotoč moci. Nejde o to, či pri moci bude kráľ, kráľovná, šašo alebo bežný občan. Vždy ten, kto bude vládnuť v určitý moment zabudne na svoj pôvod a jediné na čo bude myslieť je vlastná sila.

Židovská ulica ‒ miesto poznačené históriou. Časť Bratislavy, kde sídlila a dodnes sídli židovská komunita. Dávno pred Slovenským štátom, už počas vlády Márie Terézie, mali Židia v Bratislave sťažené podmienky pre život. Napriek tomu aj dnes treba tému vojny a holokaustu stále pripomínať.

Site-specific inscenácia Momik  si kladie za cieľ konfrontovať diváka s dejinami svojho mesta a okolia. Divákov ulicami sprevádza Momik, muž, ktorý vyrastal v Izraeli a prišiel do Poľska preskúmať historické udalosti, ktoré zasiahli jeho predkov. Koná tak, lebo ho už nebaví byť stále v postave obete. Pozitívom inscenácie je, že s divákmi vie hlavnú tému jasne komunikovať v každej krajine, ktorá je poznačená dejinnými krivdami. Voľba uviesť toto dielo počas festivalu na Židovskej ulici bolo viac než vhodné, a to práve kvôli historickému kontextu tejto oblasti.

Nosnou myšlienkou diela je, že národ nedokáže zdravo rásť a prosperovať, ak sa nevyrovná so svojou minulosťou. Momik sa počas svojej cesty stretáva s alegorickými postavami, prízrakmi s bledou tvárou. Stvárňujú postavy z minulosti, ktoré sú zosúčasnené – bežní okoloidúci, pouliční umelci alebo policajt (v minulosti veliteľ SS). Každý z nich sa k nemu počas cesty pripojí a postupne vytvárajú malú komunitu. Po čase sa synchronizujú ‒  hýbu sa, tancujú a napredujú v rovnakom rytme. Performerov a rovnako aj divákov tak nakoniec spoločná história prepája.

Každej postave, okrem Momika, spod kostýmu vytŕča kúsok väzenského úboru. Nie je to len náznak toho, že  sú možno pamätníkmi a prežili koncentračný tábor, ale sú aj väzňami vlastnej minulosti. Nedokážu ju spracovať a žijú stále s touto ťarchou. Každý z kostýmov bol navrhnutý v odlišnom štýle. Dobovosť pri nich bola druhoradá, podstatná bola najmä ich extravagantnosť.

Divák mal dve možnosti, ako sledovať performatívne dianie ‒ buď cez anglický preklad textu, alebo cez audio nahrávku. Diváci mali zároveň na výber, akú veľkú pozornosť budú minimalistickému konaniu performerov na rušnej ulici venovať.  Dôležitou súčasťou diela bola aj hudba, ktorá tvorila atmosféru jednotlivých scén. Využívali pritom širokú škálu žánrov od jazzu, elektra až po romantické pomalé piesne.

Samotný záver diela pôsobil pateticky až gýčovo ‒ performeri a performerky stáli pri schodoch v jednom rade a do toho znela pieseň The Sound of Silence. Postavy sa pozerali do diaľky, akoby do budúcnosti a verili, že sme sa z vlastnej histórie poučili.

Pre viac fotiek, videí a spoločných momentov z festivalu nás sledujte na našom Facebooku a Instagrame.