Kategória: 19_09_Festnik

Keď na Slovensku poviete slovo „imigrant“, často ako reakciu dostanete spŕšku komentárov, poznámok, či dokonca vtipov. Každý má na tému imigrácie názor. Bohužiaľ,  príliš často negatívny a len málokto sa na túto tému pozrie z druhej strany. Čo keby sme boli my tými, ktorí musia pred niečím utekať? Malý náhľad do tohto uhla pohľadu nám ponúka inscenácia Where are we going?, ktorú pod hlavičkou Istanbouli Theatre na Istropolitanu priniesla organizácia Tiro Association For Arts.

Celá inscenácia sa odohráva na pomyselnej lodi, ktorá smeruje z Ázie do Európy. V úvode prichádza prevádzač, ktorý hovorí, že na loď je možné sa dostať iba s dolármi. Už tu vidíme prvý náznak toho, že cestovať za „lepším svetom“ nie je vôbec jednoduché. Pýta sa každého, kam cestuje a padajú tu klasické destinácie ako Amerika, Nemecko, Kodaň, Kanada… Dozvedáme sa rôzne príbehy ľudí o tom, ako a prečo sa rozhodli utiecť. Pre nás, ktorí tušíme, že svoju cestu pravdepodobne ani nenaplnia, môžu tieto slová znieť až tragikomicky. Inscenátosi však už vo svojom popise píšu, že inscenácia hovorí o nenaplnených snoch mladých ľudí z Libanonu, ktorí by chceli lepší svet, no jediná možnosť, ako ho získať, je ujsť. Od toho, čo je pre nás bežnou každodennosťou, ich delia tisícky kilometrov.

Inscenačne nie je Where are we going? žiadnym výnimočným počinom. Herci hrajú v náhodne vybratých kostýmoch, čo nahráva atmosfére imigrantskej lode. Títo ľudia zhrabli, čo mali prvé po ruke a utekali, čo im sily stačili. Napriek tomu, že sa dej odohráva na prázdnej scéne, je miesto deja čitateľné celkom jasne. Inscenácie ale stále to pôsobí viac ako skúška, než reálne predstavenie. V tomto prípade je však dôležité pozorne počúvať jednotlivé výpovede a nezameriavať sa príliš na inscenačnú kvalitu. Nie je podstatné akou formou, ale čo herci prezentujú na scéne. Z celého diela treba vyzdvihnúť herectvo, z ktorého cítiť autenticitu a osobnú zaangažovanosť. To, čo rozprávajú, veľmi dobre poznajú a chcú, aby to vedel aj okolitý svet. Túžia po tom, aby ich slová svet zmenili.

Organizácia Tiro Association, ktorej jedným z projektov je Istanbouli Theater, bola založená v roku 2014 a jej cieľom je priniesť slobodné divadlo, slobodné umenie medzi mladých ľudí v Libanone. Práve to je možno krok na ceste k naplneniu snov, o ktorých hovoria herci vo Where are we going?. A ak ich aj úplne nenaplnia, minimálne prinášajú Libanon o krok bližšie ku zmene. Možno aj tým, že svoje výstupy prezentujú aj nám, a budeme vďaka tomu voči nim ako spoločnosť otvorenejší. Dajme týmto ľuďom šancu prehovoriť.

Istanbouli theater: Where are we Going?

Účinkujú:
Hussam Khattab
Maha Amin
Maryam Al-Shuraim
Shaden Ezzedine
Hadi Deeb
Ibrahim Al-Husseini
Haneen Ezzeddine
Ghina Ismail

Réžia:
Amer Fayad

Pre viac fotiek, videí a spoločných momentov z festivalu nás sledujte na našom Facebooku a Instagrame.

 

V rámci nedeľného programu sme mali možnosť diskutovať nielen o témach s divadlom úzko spojených, ale aj o takých, ktoré sa nás individuálne a bytostne dotýkajú. Pozvanie do festivalovej diskusie o ekológii prijal environmentálny influencer Viktor Vincze a spoločne s moderátormi (Dušan Ambróš a Erik Žibek) otvorili niekoľko oblastí súvisiacich s touto témou.

Dnešná doba sa nám môže javiť presýtená snahou presvedčiť ľudí na „zelenú cestu”. A je to tak! Práve kvôli týmto krokom sa potom mnohokrát stávame obeťami greenwashu – teda smerov, ktoré nabádajú na ekologickú cestu, no v princípe sú rovnakou záťažou pre našu planétu ako pôvodný, zastúpený zámer (príkladom sú napríklad jednorazové drevené príbory, kvôli ktorým musel „umrieť strom,” uviedol Viktor Vincze). Problém teda často netreba hľadať v materiáloch, ale práve v nezmyselnej jednorazovosti.

Netreba však hneď všetko hádzať do jedného vreca, to určite nie. Oveľa dôležitejšie je vedieť sa v ekologických témach edukovať, zaujímať sa o ne a hlavne kriticky nad nimi uvažovať.

Ale bude naša individuálna snaha vôbec na niečo platná? Slovami hosťa: „je lepšie málo a zle, ako vôbec”. Platí to nie len pre separáciu, ale napríklad aj oblasť nákupov oblečenia, využívania biologického odpadu a podobne. Zásadnou stratégiou by podľa hosťa malo byť šírenie informácií a povedomia o jednotlivých krokoch, ktoré my, ako jednotlivci, vieme vykonať, aby sme planétu nezaťažovali tak zásadným spôsobom.

Je práve toto oblasť, do ktorej môžu prispieť aj divadelný tvorcovia? Pri rozhovore hosť spolu s moderátormi nevynechali ani oblasť divadla a tvorby. Mnohokrát je práve táto sféra menej ekologická, než by sa mohla na prvý pohľad zdať.

Pokiaľ vás téma ekológie zaujala a chceli by ste o nej viac počuť či diskutovať, môžete sa pridať aj na dnešnú diskusiu v Parku Svoradov o 18:00.

Najmä na festivaloch sa stretávame s rôznymi tematickými diskusiami. Hovoríme napríklad o problémoch slovenského divadla, rozdieloch medzi zriaďovanou a nezriaďovanou kultúrou a mnohých iných témach. Často sa však stáva, že sa z takýchto podujatí vykľujú nič neriešiace prázdne reči, točiace sa stále dookola,a navyše v uzavretom kruhu ľudí. Práve tento koncept sa pražská DAMU pokúsila narušiť.

Debate for puppets je diskusia pripomínajúca koncept amerických late night shows, avšak s drobným rozdielom. Päť hostí, ktorí navzájom svoju identitu nepoznajú, celý čas sedia za stenou a dostanú dvojníka-bábku, ktorá ich slová zhmotňuje. Diváci po celý čas netušia, kto sa za ktorou bábkou skrýva. Následne hosťom zvukovo upravia hlasy a tí potom diskutujú na vopred určenú tému. Hovoria teda naživo, no anonymne. Celý koncept má dvojaký zmysel. Študenti bábkoherectva, si vyskúšajú koncept vodenia, v ktorom nemajú dopredu naskúšaný scenár, ale ich vystupovanie im niekto diktuje priamo na javisku. Zároveň sledujeme diskusiu hostí s divákmi na určitú tému.

Témou diskusie na Istropolitane bola divadelná (nad)produkcia a hosťami boli Norma Klein, Miriam Kičiňová, Milo Juráni, Roman Polák a Pavol Viecha. Diskutovali o tom, či na Slovensku máme divadla málo alebo príliš, čo by malo pribudnúť a čo by sa malo zmeniť… Dotkli sa ale aj tém ekológie či blokového hranie namiesto repertoárového.

Práve vďaka anonymite pozvaní hostia vystúpili z povesti svojho mena a vytvorili prirodzenú debatu, v ktorej si mohli dovoliť aj hlbší, úprimnejší názor. Vznikli z toho aj rôzne vtipné momenty, keďže diskutujúci sa navzájom nevidieli a nevedeli preto odčítať, kto chce práve hovoriť. Môžeme v tom nájsť paralelu aj na online vzdelávanie, pretože miesto reálnych ľudí vidíme vystupovať iba zastupujúci element bábku/okienko a vzniká prekrikovanie a šum.

V období, keď sa divadlo často venuje ťažkým témam, snaží sa o nastavovanie zrkadla, no neraz schádza až k tmavej, sivočiernej depresívnej hmle, je práve Debate for puppets príjemným odľahčením, ktoré má zároveň zmysel. Zasmejeme sa, popremýšľame, zistíme názory – hoci anonymných – odborníkov a môžeme to doplniť ešte aj o hádanie, kto sa za bábkami skrýva.