Vonkajšia alebo vnútorná technika? Tak znel názov pondelkového workshopu pod vedením Petra Brajerčíka. Počas neho sme sa mohli nie len teoreticky, ale aj prakticky oboznámiť s niekoľkými hereckými technikami a cvičeniami. Ako využíva sám lektor princípy Stanislavského a Meisnera? Na to, ale aj na iné otázky nám odpovedal v krátkom rozhovore.
Kde sa vo vás zrodila túžba venovať sa divadlu?
Tak to je také klasické – ja som na dedine robil všelijaké vystúpenia, moderovačky. Potom na základnej škole, keď sme si mali vypisovať prihlášky na strednú školu, jediné kritérium pre mňa bolo, že som nechcel robiť nič stereotypné. Nejako logicky mi vyšlo, že keď budem herec, tak si budem môcť skúsiť veľa rôznych profesií – no a zatiaľ sa mi to potvrdzuje. Predtým mi nikto neveril, že by som sa dostal trebárs na konzervatórium, ale podarilo sa.
A ako sa to potom preklenulo, vďaka čomu ste sa okrem praktickej činnosti začali venovať aj tej pedagogickej?
V treťom ročníku som bol na Erasme v Krakove. Keď som sa vrátil, tak som aj svoju bakalárku urobil ako porovnanie študijného programu herectva na VŠMU a školy v Krakove. Dodnes z toho čerpám, dodnes si nejaké veci z toho obdobia vyťahujem, keď potrebujem. Vtedy som zistil, že ma vlastne takáto analýza zaujala a že by som to možno chcel aj robiť, takže to bol taký prvý impulz. No a potom som sa prihlásil na doktorandské štúdium prvýkrát a o pár rokov druhýkrát… zobrali ma, ale vždy na externé štúdium. Už po tom prvom pokuse som si povedal, že asi by som potreboval nejakú prax a o šesť rokov po skončení školy som sa potom prihlásil zas a ako doktorand som začal aj učiť.
Máte ako pedagóg nejaký svoj interný cieľ či motiváciu?
Ja mám také motto, mal som ho už na škole, keď som prišiel z Krakova, že by som chcel povedať študentom veci, ktoré keby mne niekto povedal v tom veku, tak by som bol strašne rád. To je celá premisa toho, prečo to chcem robiť. Aj svoju dizertačnú prácu som koncipoval možno trošku neštandardne, metodicky nie úplne dokonale. Práve naopak – chcem všetko zjednodušovať, písať a hovoriť jednoduchým jazykom. Čo najkratšie, aby to bolo výstižné, aby to mohli študenti pochopiť, aby im to mohlo pomôcť. Nemám rád také to akademické teoretizovanie.
Ste aj súčasťou projektu Slzy Janka Borodáča. Ako sa tento pedagogický prístup odráža tam?
V podstate je to aj praktická platforma. Je to aj prax pre moju pedagogickú činnosť, lebo tá je tiež veľmi dôležitá. A zároveň je to platforma, kde si takisto môžeme úplne slobodne vymieňať názory a postrehy. Nechcem sa tváriť ako vševediaci pedagóg, ale zdieľať veci. Aj tento workshop tak vnímam, lebo je to zdieľanie informácií, nejde o to, aby som tu teraz viedol prednášku.
A ako ste sa dostali k téme, ktorej sme sa na workshope venovali?
Vychádza to aj z toho môjho výskumu. Inšpiroval ma Stanford Meisner. No keď som tú dizertáciu začal robiť, tak som zistil, že sa musím vrátiť až k Stanislavskému, lebo on z neho vychádza. Postupne som pochopil, keď som sa snažil dostať k zdrojom, ktoré nie sú preložené do slovenčiny, že v USA Stanislavského vysvetľujú úplne inak a o dosť jednoduchšie. Keďže to je veľký trh a stať sa hercom je veľký americký sen, tak je veľa teoretických diel napísaných veľmi populárne. Vlastne ten kapitalistický princíp, snaha predať knihu, spôsobil to, že tie publikácie sú písané veľmi jednoducho, veľmi zaujímavo. Často títo teoretici píšu knihu spôsobom, že človek sa zrazu akoby ocitá na hodine herectva s daným profesorom. Aj Stanislavskij to tak písal, aj Diderot písal svoj koncept o herectve v dialógoch. Čiže som sa dostal k takémuto Stanislavskému a pochopil som, že by možno bolo vhodné a dobré ho trošku aj prekopať – moderným jazykom. Predsa len je to sedemdesiat rokov starý jazyk, ktorý je zároveň cenzurovaný (ten, z ktorého my vychádzame) a koniec-koncov aj Stanislavskij na konci svojho života začal pracovať úplne iným štýlom. Preto aj tento workshop bol o tom, že sme si podebatovali o nejakých pojmoch, ktoré poznáme všetci a pozreli sme sa na ne trošku z inej strany. Spravili sme si cvičenia a pozreli sa na toho Meisnera, ktorý vychádza z princípu komunikácie a reálneho konania. To je vlastne aj koncept mojej pedagogickej výučby, že sa prikláňam skôr k externým impulzom ako k tým vnútorným.
Za rozhovor a príjemný zážitok na workshope ďakuje Petra Veltyová
