Kategória: 18_09_Festnik

V nedeľu uvedie festival premietanie inscenácie bulharskej Národnej akadémie pre divadlo Endgame. Jej predlohou je text Samuela Becketta do slovenčiny preložený ako Koniec hry. Hra rozvíja príbeh štyroch hendikepovaných ľudí, ktorí spoločne uvažujú o hĺbke svojho utrpenia.

Podľa samotného Becketta ide o jeho najlepšiu hru. Najvýstižnejšie totiž zachytáva to, čo sa celý život pokúšal vložiť do svojho diela: nezmyselnosť bytia, neschopnosť komunikácie, prázdnotu a pod. Inscenovanie takejto témy študentmi, mladými ľuďmi, je teda možno trochu prekvapivé. Naznačuje však, že výpoveď, ktorú Beckett do hry vpísal, sa prenáša z generácie na generáciu a dnešný mladý človek nie je schopný existovať rovnako ako ľudia pred takmer sto rokmi.

Na začiatku na scéne vidíme objekt zakrytý plachtou, vzadu dva plechové sudy a muža, ktorý sa snaží zbesilo túto takmer prázdnu miestnosť upratať. Muž kríva a ako sa dozvedáme neskôr, ide o sluhu Clova, ktorý je zo všetkých postáv najmenej zmrzačený. Jeho zúrivé upratovanie hovorí o snahe nájsť v živote poriadok.

Keď Clov strháva plachtu z objektu, vidíme kreslo a na ňom Hamma, slepého mrzáka. Jeho kostým pripomína uniformu sovietskych vojakov, vďaka čomu si môžeme jeho hendikep automaticky spojiť s vojnovými zraneniami. Okrem strachu z nezmyselnosti bytia tak vo výpovedi študentov cítiť aj istú obavu z hroziacej vojny.

Herci stvárňujúci osoby v kontajneroch využívajú expresívnu reč. Jeden na druhého afektovane kričia, čo naznačuje, že hoci sú pomerne blízko, navzájom sa nepočujú. Inscenátori tak zvýraznili to, že sa ľudia zabudli počúvať. V Beckettovom texte trčia tieto postavy z kontajnerov na smeti, no tu sa tvorcovia rozhodli využiť dva čierne plechové sudy, ktoré opäť odkazujú na tému vojny. Zároveň sú však títo dvaja ľudia Hammovi rodičia a on sám ich nazýva „bordelom“, čo otvára ďalšiu dôležitú tému inscenácie, a to nezáujem o druhých, najmä rodinu. Zvyšní dvaja herci – stvárňujúci Hamma a Clova – prednášajú Beckettov text monotónne, bez citového zafarbenia. Umocňuje to vyprázdnenosť ich slov. To, čo hovoria, ich vôbec netrápi, pretože im už na ničom nezáleží.

Celý čas sú v inscenácii prítomné hororové zvuky, ktoré dotvárajú atmosféru prázdna a akejsi tmavej desivosti, ktorú všetci občas cítime. Prázdnota scény, tmavé farby, zvuky a herci vťahujú diváka do ich bezvýchodiskového sveta. Dávajú mu možnosť vcítiť sa do ich hendikepu, zúfalstva a pri tom ho nevyrušujú zbytočnou komplikovanosťou.

Samotný text Samuella Becketta akoby bol v inscenácii v úzadí. Nie je potrebné sa naň vyslovene sústrediť, napriek tomu tému inscenácii stanovuje celkom presne. V prípade Endgame sú tak text a téma predlohou, ale aj interpretáciou zároveň. Inscenátori si zvolili hru s výraznou myšlienkou, ktorú vďaka sivo-hnedej monotónnosti scény a zmrzačeným telám zvýraznili, zároveň to však bola jediná téma, ktorú do textu vložili. Tou témou je práve nezmyselnosť, bezvýchodiskovosť a pocit, že doba, ktorú žijeme, sa vyprázdňuje, rovnako ako slová, ktoré hovoríme.

Paradoxný je v inscenácii najmä moment, keď celá scéna zhasne a jediným svetlom na scéne zostane zelený nápis EXIT, označujúci únikový východ. Či už zámerne, alebo nie, ukazuje, že aj z bezvýchodiskovej situácie existuje únik.

Pre viac fotiek, videí a spoločných momentov z festivalu nás sledujte na našom Facebooku a Instagrame.

Každý jeden z nás má právo byť omylný, od toho sme predsa ľudia ー robíme chyby, ktorými postupne zoceľujeme svoje vlastné „ja“. Niektorí rýchlejšie a iní, naopak, pomalšie. Avšak pocit neustálej skľúčenosti môže byť znakom, že v našom vnútri nie je niečo v poriadku. Jednoducho už nato sami nestačíme, potrebujeme pomoc, oporu a dostatočnú dávku porozumenia.

Tvorcovia intermediálnej inscenácie s jasne definovaným názvom Anxieties (Úzkosti) pracovali s okruhom tém, ktorý je pre súčasných mladých ľudí vysoko aktuálny. Vizuálne i hudobne nápaditým autorským dielom sa tvorivý kolektív Akadémie divadelných umení Stanisława Wyspiańskeho v Krakove usiloval u publika stimulovať všetky jeho zmysly a prinútiť ho k hlbšiemu premýšľaniu, respektíve k ponoreniu sa do vlastných neprebádaných vôd mysle a tela.

Úzkosti majú jasné posolstvo. Tvorcovia sa snažia upriamiť pozornosť na skutočnosť, že moderný svet, ktorého sme súčasťou, nie je vôbec fér a pre nikoho jednoduchý. Už samotný úvod, predhovor rozprávača, naznačuje, že problémy partnerské, sexuálne, duševné, existenčné, finančné, telesné alebo drogové ーskrátka všetky v inscenácii neskôr zaznejú. Zazneli, a to prostredníctvom niekoľkých príbehov jednej skupiny priateľov. Napríklad, na začiatku sledujeme muža, ktorý už dlhšie nechce žiť ako 30-ročný so svojimi rodičmi bez nároku na súkromie. Bojí sa, že kvôli aktuálnej nezamestnanosti stratí aj partnerku. On však ani nevie, kam patrí. Prostredníctvom jeho príbehu tvorcovia zobrazujú zmätenosť človeka z vlastnej existencie a zacyklenosť, ktorej je nutné pomôcť.

Poľská inscenácia Úzkosti sa odohráva na pomedzí dvoch pomyselných svetov ー vysnívaných, nezrealizovaných predstáv a chladnej, krutej reality. Režisér v spolupráci so scénografom príbehy mladých ľudí zasadili do hracieho priestoru pripomínajúceho nočný klub s veľkým množstvom tanečníc odetých v tesných odevoch, kde sa nachádzajú i postavy (nevynímajúc spomenutého rozprávača), ktoré majú väčšiu moc nad skutočnosťou. Psychadelickú klubovú atmosféru dopĺňajú tóny agresívno-elektronickej hudby, silné svetelné efekty, kolektívne pohybové variácie, para či sexuálne napätie. Scénografické riešenie popri názve vyznieva paradoxne, ale o to zaujímavejšie pôsobí. Otázkou však je, či pri dekódovaní tejto scénografie nemôže dôjsť k dezinterpretácii. Je život mladého človeka len jedna veľká párty alebo je to práve to, čo si želáme?

Šéfdramaturgička Národního divadla v Prahe bola lektorkou jedného z dvoch workshopov, ktoré tohtoročný festival Istropolitana Projekt vo svojom pestrom sprievodnom programe ponúkol. „Čo je vlastne dramaturgia a kde sa s ňou vieme stretnúť?“, tak nazvala Marta Ljubková workshop, kde sa nielen s budúcimi dramaturgmi rozprávala o dôležitosti povolania, ktoré je pre mnohých jednoducho neviditeľné. V našom rozhovore Marta Ljubková nehovorí len o dramaturgii, ale napríklad aj o tom, čo ju na divadle fascinuje a baví dodnes. 

Divadelnú dramaturgiu na DAMU ste nevyštudovali ako svoj prvý odbor. Najskôr ste študovali bohemistiku na FF UK. Ako ste sa vôbec k divadelnej dramaturgii dostali?

Ano, přesně tak. Vystudovala jsem bohemistiku a chtěla být jazykovou vědkyní. Nyní, s odstupem času, už nedokážu úplně zrekonstruovat to, jak jsem se k dramaturgii na DAMU dostala, ale nakonec jsem skončila právě tam. Přijali mě na divadelní dramaturgii do magisterského stupně. Nemyslete si, dlouho pro mě nebylo jasné, čím budu a co bude nakonec mé budoucí povolání. Divadlo bylo vůči mě otevřenější a dalo mi více najevo, že o mě stojí. Vím, že jsem si byla jistá, že nechci být režisérka, ale dramaturgyně. Toto mé rozhodnutí zjevně vycházelo z toho, že jsem ráda četla a to mi zůstalo dosud. Myslím, že dramaturgie je aktuálně na svém vzestupu.

Čo podľa vás definuje dobrého dramaturga / dobrú dramaturgičku?

To jsme přesně spolu se studenty a studentkami řešili na workshopu poslední čtyři hodiny. Bohužel, k žádnému převratnému závěru jsme nedospěli (smiech). Ale pro mě osobně je důležité, aby dramaturg/yně byl/a upřímná osobnost se svobodným přístupem k tvorbě, aby to byla osobnost, která je otevřená všem možnostem, které na světě existují. Zároveň, v jistém slova smyslu, by měl/a být dramaturg/yně přizpůsobivý/á,  schopný/á spolupráce a tvůrčího dialogu. Dobré je, když je ten daný člověk citlivý. Měl by mít cit, protože bez toho se v této profesi prostě neobejde. Tak to je.

Čo od svojich kolegov z divadla pri tvorbe inscenácie najviac vyžadujete?

To je jednoduché; otevřenost a poctivost. Mi asi nejvíce vadí, když to nějaký můj spolupracovník nebere seriózně. Samozřejmě, že si ze sebe na zkouškách můžeme střílet a mezi sebou vtipkovat, ale snažím se fungovat podle jednoho zlatého pravidla; to co dělám, dělám správně a svou práci beru smrtelně vážně. Já velmi nemám ráda cynismus vůči tvorbě, protože se to pak na každém jednom díle projevuje.

Máte nejaké dramaturgické vzory − české alebo zahraničné, ku ktorým ste už možno ako študentka vzhliadali a pretrvali dodnes?

To určitě ne. Já jsem znala jednoho dramaturga, díky kterému jsem se přihlásila na studium, protože mi to sám poradil, když jsem se mu přiznala, že mě zajímá divadlo. Ale obecně je těžké najít si dramaturgický vzor, protože my nevidíme ten celkový proces. Nevidíme, co všechno daný dramaturg pro inscenaci nebo instituci udělal. To bohužel vědí a vidí jen lidé uvnitř.

Ste nielen skúsená profesionálna umelkyňa, ale tiež pracujete ako pedagogička na DAMU. Je pre vás inšpiratívne pracovať s budúcimi profesionálmi?

Mě studenti inspirují stále. Já to absolutně zbožňuji. Z každého setkání se studenty a studentkami odcházím s novými podněty. Kdybych přišla o možnost učit, bylo by mi to líto. Někdo tvrdí, že učí, aby mu to nabilo baterky. S tím já rozhodně nesouhlasím. Nejsme přece parta vyhořelých zoufalců. Já nechci něco ze studentů vysávat. Jsem přesvědčena, že způsob jakým se učí nyní, čili permanentní dialog, je potřebný. To je to, co mě baví. Já se do školy spíše chodím naštvat než nabíjet (smiech).

Čo vás na divadle fascinuje? Prečo je podľa vás dôležité, aby sa na divadlo nezanevrelo?

To, co vám teď řeknu, není žádná novinka. Řeknu vám, co mi chybělo, když jsme nemohli tvořit a nemohli navštěvovat divadla. Diváci! Chyběla mi setkání s nima. V Národním divadle jsme vymýšleli různé doplňkové aktivity a dělali i audio projekty, ale není to ono. Baví mě dívat se na jejich výrazy a dozvídat se, zda jste je zasáhli, znejistili nebo potěšili. Když vidíte, že jste vytvořili něco, na co lidé reagují, tak to mě pohání vpřed. Zjistila jsem, že jsem na tom obzvlášť závislá. Ten okamžik, to setkání se živými lidmi, kteří mají společné téma, mají si o čem povídat a vy s nimi, můžete vést, jako tvůrce dialog je zkratka nenahraditelné. A také mám ráda kouzla a ty divadlo umožňuje. Jevištní metafory a věci, které se jednoduše v normálním světě stát nemohou, tak v divadle ano. A já se při tvorbě kouzel ráda spolupodílím.

Za rozhovor ďakuje Dominika Horváthová

Určite sa každý z nás stretol s predsudkami či determinantmi z nášho okolia, ktoré sa snažili predurčiť náš život. Napríklad aj naša rodina má od nás očakávania, ktoré sa nie vždy zhodujú s našimi vlastnými plánmi. Ale rozhodnutie stojí iba na nás ‒ či sa poddáme tlaku, alebo pôjdeme proti prúdu.

Pojmy ako predsudky, očakávania a rodinná dráma zhrňujú inscenáciu Bad Jews  rumunských študentov National University of Theatre and Film „I.L. Caragiale“ z Bukurešti. Najväčším pozitívom inscenácie bol dramatický text od Joshuu Harmona s rovnomenným názvom. Táto hra moderným a odľahčeným spôsobom spracováva tému holokaustu. Avšak kvality dramatického textu zanikli v inscenačnom kľúči. Konečný tvar inscenácie pôsobil skôr ako telenovela, a to najmä jej patetický záver.

Najväčším problémom diela bola absentujúca dramaturgia. Zbytočne dlhý začiatok brzdil rozbeh inscenácie, pričom v ňom nezaznela žiadna dôležitá informácia alebo nosná myšlienka. Režisér Geroge Lepâdatu v svojej inscenácii kládol dôraz na tému predsudkov a najmä očakávaní od rodiny. Mladý Žid Liam si chce zobrať za manželku Melody, ne-Židovku. Jeho sesternica Daphna je proti ich sobášu, lebo má voči nej predsudky. Melody je modrooká blondína, ktorá má navyše tetovanie. Daphne pripomína Nemku a kvôli jej výzoru ju obviní, že jej predkovia sa zúčastnili na holokauste. Liam je z jej pohľadu zlým Židom, ktorý nie je ochotný podriadiť sa rodinnému kánonu a počúva iba svoje srdce.

Celkovému inscenačnému tvaru nepomohlo ani herecké stvárnenie postáv. Inscenácia bola pritom postavená najmä na samotných hercoch, ale prostriedky, s ktorými pracovali, boli príliš popisné a zaujal skôr ich temperament než herecké výkony. Účinkujúci boli príliš preexponovaný a výrazovými prostriedkami pripomínali viac seriál ako divadlo.

V tomto prípade nepomohla ani kvalitná predloha, pretože v inscenácii prevládala vo všetkých zložkách prílišná popisnosť. Z toho dôvodu aj podnetné myšlienky textu vyzneli zjednodušene a dôležité témy spracovania vlastnej minulosti, predurčenosti či odporu voči rodinnému kánonu zanikli.

Pre viac fotiek, videí a spoločných momentov z festivalu nás sledujte na našom Facebooku a Instagrame.

Najznámejšou dvojicou dejín drámy je pravdepodobne kráľ a blázon. Ani jeden nedokáže existovať bez toho druhého. Každý panovník potrebuje svojho šaša, lebo iba on má právo vysloviť holú pravdu, ktorá nie vždy je príjemná. Táto dvojica, známa najmä z tragédií Williama Shakespeara, sa stala objektom záujmu poľských študentov z The Aleksander Zelwerowicz National Academy of Dramatic Art in Warsaw v inscenácii Escurial. Na príklade jednoduchého príbehu ukázali, že ich súžitie je nadčasové a ich odkaz  má stále čo povedať súčasníkom.

Celé dielo sa odohráva mimo nášho časopriestoru, v nedefinovateľnom období, vďaka čomu inscenačný tím naznačili nadčasovosť témy moci. Moc je drogou aj hnacou silou, ktorej každý ľahko podľahne. Ak človek stratí všetko, čo ho robilo šťastným, tak aj panovanie stráca zmysel. Kráľ prišiel o svoju kráľovnú a tým pádom upadol do letargie. Aby ho jeho dvorný šašo – ktorého stvárňuje herečka – rozveselil, navrhol mu výmenu rolí. Toto gesto otvára ďalšiu tému, a to vzťah obyčajného človeka k moci. Zo šaša sa stáva podobný diktátor a bezcitný panovník ako bol jeho vládca. Podobne ako dielo MOMIK, tak aj Escurial je možné preniesť na slovenské pomery. V momente ako jedna politická garnitúra vystrieda druhú, tak preberá aj spôsoby vládnutia svojich predchodcov a ide ďalej v ich stopách.

Vymedzenie spoločenského statusu sa v poľskej inscenácii pretavilo aj do hereckého stvárnenia. Nerozdeľovala ich iba tŕňová koruna, ale aj herecký prejav. Balansovali na hrane realistického a štylizovaného herectva. Obaja ako králi boli viac civilný, aj keď niekedy preexponovaný. Ako klauni sa štylizovali do blázna, ktorý si môže dovoliť čokoľvek. Aj pohybový jazyk bol živší, vyznačoval sa akrobaciami a väčšími gestami. Hereci stvárňujúci tieto postavy si dokázali udržať dynamiku a prirodzene prechádzať medzi jednotlivými polohami.

Javisková akcia sa odohrávala v prázdnom priestore až na jeden masívny drevený stôl, rebrík a sadrovú figurínu so zakrytou tvárou. Práve tá môže byť metaforou na nemú a slepú väčšinu, ktorá v tichosti toleruje výkonnú moc nad svojimi životmi.

Režisér inscenácie dokázal z jednotlivých zložiek vytvoriť ucelený tvar a metaforicky, no pritom priamo poukázať na nekončiaci kolotoč moci. Nejde o to, či pri moci bude kráľ, kráľovná, šašo alebo bežný občan. Vždy ten, kto bude vládnuť v určitý moment zabudne na svoj pôvod a jediné na čo bude myslieť je vlastná sila.