Autor Dominika Horváthová

Tvorivý kolektív Národnej univerzity umenia Georga Enesca v Rumunsku chce vo svojej činohernej inscenácii Ivan viesť polemiku o súčasnom svete, o budúcom povolaní, o bolesti zo straty milovaného človeka, ale aj o strachu z vekovo nevyrovnaného mileneckého vzťahu. Podobne ako tituly Ego (Nemecko), Anxieties (Poľsko) alebo Where are we going (Libanon), ktoré boli pred pár dňami uvedené na našom študentskom festivale, aj Ivan reflektuje témy duševného zdravia, existenčnej krízy, medziľudských vzťahov či neistej budúcnosti, ktorá netrápi len generáciu ľudí pod 30 rokov.

Dej hry Ivan súčasného španielskeho dramatika a režiséra Javiera de Diosa je vcelku jednoduchý. Prostredníctvom sedemnásťročného protagonistu Ivana, rozporuplného školského rebela, sa nedozvedáme len o ňom samotnom, ale vnímame aj zložité príbehy ostatných troch hlavných postáv – jeho starostlivého málovravného otca, výbušnej a neempatickej priateľky či ťažko čitateľnej pedagogičky Marty. Tieto jednotlivé príbehy dokopy vytvárajú akúsi „pavúčiu sieť“, ktorá sa, žiaľ, nedopletie ani v samotnom závere diela, pretože žiadna z postáv sa nerozhodne vykonať zásadné rozhodnutie. Skôr som mala miestami pocit, že sú protagonisti až príliš zacyklení vo svojom nespokojnom pozemskom bytí a nie sú schopní vymaniť sa z područia vlastných pochybností.

V inscenácii sa striedajú dva svety – jeden je ten skutočný odohrávajúci sa v prítomnosti, druhý je, naopak, abstraktný. Je to imaginárny svet, v ktorom sa na povrch vynárajú tajné želania a strachy mladého Ivana aj učiteľky Marty. Dielo rámcuje túžba po ľudskom porozumení a spoločenskom i kariérnom nezatratení.

Scénografické riešenie Ivana bolo minimalistické a variabilné, v hracom priestore sa scénický výtvarník rozhodol využiť okrem dekorácií aj videoprojekciu, ktorá tvorila komplementárnu časť celku. Práve prostredníctvom videoprojekcie sa vynárali vnútorné obrazy jednotlivých účinkujúcich, ktoré umocňovali danú situáciu, ako napríklad Martine túžobné predstavy s Ivanom, ktoré ju najskôr desili, alebo Ivanove predstavy o jeho mŕtvej matke.

Výsledný scénický tvar nie je len zanedbateľnou konverzačkou. Okrem aktuálneho okruhu tém so sebou rumunská inscenácia prináša i koncentrovanú réžiu a plastické herecké pretlmočenie.

 

 

 

Je vedecky dokázané, že príroda dokáže spokojne existovať aj bez nás, ale my bez jej láskavej pomoci nie. I keď si tento fakt väčšina z nás uvedomuje, tak sa o náš spoločný environment nestaráme dosť dobre. Čelíme najzložitejšej klimatickej kríze, aká kedy ľudstvo zasiahla. To je jedna z mrazivých skutočností dnešnej doby, o ktorú by sme sa mali zaujímať a pokúsiť sa zmierniť náš ničivý dosah na život na Zemi. Preto by ekologické a environmentálne témy nemali absentovať na podujatiach akéhokoľvek typu – napríklad aj na študentskom divadelnom festivale. A tak v pondelok podvečer, v študentmi obľúbenom Parku Svoradova, odznela prednáška spojená s diskusiou, ktorá bola súčasťou off-programu Istropolitany. Prednáška i diskusia boli po obsahovej stránke pútavé a prínosné zvlášť pre tých z nás, ktorí sa o témy spojené s ekológiou zaujímame.

Základnou otázkou večera bolo – môže byť aj divadlo ekologické? Dozvedeli sme sa, že môže, ak sa o to pokúsi. Potrebné je naše angažované vnímanie, ale aj finančný kapitál. Miloslav Juráni, absolvent ochrany prírody a krajiny na Prírodovedeckej fakulte UK i teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave, sa usiloval publiku bližšie predstaviť pojmy ako ekodramatugia alebo ekoscénografia, s ktorými sa v súčasnej divadelnej sfére viac a viac stretávame, či už v rámci ideovej koncepcie diela alebo jeho realizácie. Ekoteatrológ sa vo svojej prednáške zameriaval na viaceré okruhy možných prístupov – divadlo ako zelená inštitúcia, otázky dramaturgického smerovania či ekoscénografia. Zároveň ich uplatnenie demonštroval na konkrétnych príkladoch inscenácií a performancií.

V rámci okruhu o zelených divadlách som sa napríklad dozvedela vynikajúcu správu o svetoznámej Opera House v Sydney. Stavba pripomínajúca telo obrej korytnačky sa snaží úplne vymazať uhlíkovú stopu, ktorú pri tvorbe v nej tvorcovia a tvorkyne vytvárajú. Mnohé ďalšie inštitúcie by sa určite rady pridali k tejto idei, avšak zväčša ich brzdia nedostatočné finančné prostriedky. Inšpiráciou pre nás na Slovensku by ale mohlo byť pražské Národné divadlo, ktoré napríklad na vykurovanie využíva aj vlastné teplo divákov a na chladenie vodu z Vltavy. Na druhej strane sme zistili, že ekologické témy už skutočne nie sú v divadle iba okrajovou záležitosťou experimentálnych zoskupení, ale že dokonca existuje i off-brodwayový ekologický muzikál The Great Immensity. Vďaka týmto a mnohým ďalším príkladom sme obohatili svoje povedomie o tom, aké možnosti majú divadlá, ktoré chcú byť trvalo udržateľnejšie. Čo je však možno ešte dôležitejšie – divadlo zároveň môže byť aj v tejto téme iniciátorom a podporovateľom zmeny v spoločnosti. A vyzerá to tak, že mnohí divadelníci si to už našťastie začali uvedomovať…

Každý jeden z nás má právo byť omylný, od toho sme predsa ľudia ー robíme chyby, ktorými postupne zoceľujeme svoje vlastné „ja“. Niektorí rýchlejšie a iní, naopak, pomalšie. Avšak pocit neustálej skľúčenosti môže byť znakom, že v našom vnútri nie je niečo v poriadku. Jednoducho už nato sami nestačíme, potrebujeme pomoc, oporu a dostatočnú dávku porozumenia.

Tvorcovia intermediálnej inscenácie s jasne definovaným názvom Anxieties (Úzkosti) pracovali s okruhom tém, ktorý je pre súčasných mladých ľudí vysoko aktuálny. Vizuálne i hudobne nápaditým autorským dielom sa tvorivý kolektív Akadémie divadelných umení Stanisława Wyspiańskeho v Krakove usiloval u publika stimulovať všetky jeho zmysly a prinútiť ho k hlbšiemu premýšľaniu, respektíve k ponoreniu sa do vlastných neprebádaných vôd mysle a tela.

Úzkosti majú jasné posolstvo. Tvorcovia sa snažia upriamiť pozornosť na skutočnosť, že moderný svet, ktorého sme súčasťou, nie je vôbec fér a pre nikoho jednoduchý. Už samotný úvod, predhovor rozprávača, naznačuje, že problémy partnerské, sexuálne, duševné, existenčné, finančné, telesné alebo drogové ーskrátka všetky v inscenácii neskôr zaznejú. Zazneli, a to prostredníctvom niekoľkých príbehov jednej skupiny priateľov. Napríklad, na začiatku sledujeme muža, ktorý už dlhšie nechce žiť ako 30-ročný so svojimi rodičmi bez nároku na súkromie. Bojí sa, že kvôli aktuálnej nezamestnanosti stratí aj partnerku. On však ani nevie, kam patrí. Prostredníctvom jeho príbehu tvorcovia zobrazujú zmätenosť človeka z vlastnej existencie a zacyklenosť, ktorej je nutné pomôcť.

Poľská inscenácia Úzkosti sa odohráva na pomedzí dvoch pomyselných svetov ー vysnívaných, nezrealizovaných predstáv a chladnej, krutej reality. Režisér v spolupráci so scénografom príbehy mladých ľudí zasadili do hracieho priestoru pripomínajúceho nočný klub s veľkým množstvom tanečníc odetých v tesných odevoch, kde sa nachádzajú i postavy (nevynímajúc spomenutého rozprávača), ktoré majú väčšiu moc nad skutočnosťou. Psychadelickú klubovú atmosféru dopĺňajú tóny agresívno-elektronickej hudby, silné svetelné efekty, kolektívne pohybové variácie, para či sexuálne napätie. Scénografické riešenie popri názve vyznieva paradoxne, ale o to zaujímavejšie pôsobí. Otázkou však je, či pri dekódovaní tejto scénografie nemôže dôjsť k dezinterpretácii. Je život mladého človeka len jedna veľká párty alebo je to práve to, čo si želáme?

Šéfdramaturgička Národního divadla v Prahe bola lektorkou jedného z dvoch workshopov, ktoré tohtoročný festival Istropolitana Projekt vo svojom pestrom sprievodnom programe ponúkol. „Čo je vlastne dramaturgia a kde sa s ňou vieme stretnúť?“, tak nazvala Marta Ljubková workshop, kde sa nielen s budúcimi dramaturgmi rozprávala o dôležitosti povolania, ktoré je pre mnohých jednoducho neviditeľné. V našom rozhovore Marta Ljubková nehovorí len o dramaturgii, ale napríklad aj o tom, čo ju na divadle fascinuje a baví dodnes. 

Divadelnú dramaturgiu na DAMU ste nevyštudovali ako svoj prvý odbor. Najskôr ste študovali bohemistiku na FF UK. Ako ste sa vôbec k divadelnej dramaturgii dostali?

Ano, přesně tak. Vystudovala jsem bohemistiku a chtěla být jazykovou vědkyní. Nyní, s odstupem času, už nedokážu úplně zrekonstruovat to, jak jsem se k dramaturgii na DAMU dostala, ale nakonec jsem skončila právě tam. Přijali mě na divadelní dramaturgii do magisterského stupně. Nemyslete si, dlouho pro mě nebylo jasné, čím budu a co bude nakonec mé budoucí povolání. Divadlo bylo vůči mě otevřenější a dalo mi více najevo, že o mě stojí. Vím, že jsem si byla jistá, že nechci být režisérka, ale dramaturgyně. Toto mé rozhodnutí zjevně vycházelo z toho, že jsem ráda četla a to mi zůstalo dosud. Myslím, že dramaturgie je aktuálně na svém vzestupu.

Čo podľa vás definuje dobrého dramaturga / dobrú dramaturgičku?

To jsme přesně spolu se studenty a studentkami řešili na workshopu poslední čtyři hodiny. Bohužel, k žádnému převratnému závěru jsme nedospěli (smiech). Ale pro mě osobně je důležité, aby dramaturg/yně byl/a upřímná osobnost se svobodným přístupem k tvorbě, aby to byla osobnost, která je otevřená všem možnostem, které na světě existují. Zároveň, v jistém slova smyslu, by měl/a být dramaturg/yně přizpůsobivý/á,  schopný/á spolupráce a tvůrčího dialogu. Dobré je, když je ten daný člověk citlivý. Měl by mít cit, protože bez toho se v této profesi prostě neobejde. Tak to je.

Čo od svojich kolegov z divadla pri tvorbe inscenácie najviac vyžadujete?

To je jednoduché; otevřenost a poctivost. Mi asi nejvíce vadí, když to nějaký můj spolupracovník nebere seriózně. Samozřejmě, že si ze sebe na zkouškách můžeme střílet a mezi sebou vtipkovat, ale snažím se fungovat podle jednoho zlatého pravidla; to co dělám, dělám správně a svou práci beru smrtelně vážně. Já velmi nemám ráda cynismus vůči tvorbě, protože se to pak na každém jednom díle projevuje.

Máte nejaké dramaturgické vzory − české alebo zahraničné, ku ktorým ste už možno ako študentka vzhliadali a pretrvali dodnes?

To určitě ne. Já jsem znala jednoho dramaturga, díky kterému jsem se přihlásila na studium, protože mi to sám poradil, když jsem se mu přiznala, že mě zajímá divadlo. Ale obecně je těžké najít si dramaturgický vzor, protože my nevidíme ten celkový proces. Nevidíme, co všechno daný dramaturg pro inscenaci nebo instituci udělal. To bohužel vědí a vidí jen lidé uvnitř.

Ste nielen skúsená profesionálna umelkyňa, ale tiež pracujete ako pedagogička na DAMU. Je pre vás inšpiratívne pracovať s budúcimi profesionálmi?

Mě studenti inspirují stále. Já to absolutně zbožňuji. Z každého setkání se studenty a studentkami odcházím s novými podněty. Kdybych přišla o možnost učit, bylo by mi to líto. Někdo tvrdí, že učí, aby mu to nabilo baterky. S tím já rozhodně nesouhlasím. Nejsme přece parta vyhořelých zoufalců. Já nechci něco ze studentů vysávat. Jsem přesvědčena, že způsob jakým se učí nyní, čili permanentní dialog, je potřebný. To je to, co mě baví. Já se do školy spíše chodím naštvat než nabíjet (smiech).

Čo vás na divadle fascinuje? Prečo je podľa vás dôležité, aby sa na divadlo nezanevrelo?

To, co vám teď řeknu, není žádná novinka. Řeknu vám, co mi chybělo, když jsme nemohli tvořit a nemohli navštěvovat divadla. Diváci! Chyběla mi setkání s nima. V Národním divadle jsme vymýšleli různé doplňkové aktivity a dělali i audio projekty, ale není to ono. Baví mě dívat se na jejich výrazy a dozvídat se, zda jste je zasáhli, znejistili nebo potěšili. Když vidíte, že jste vytvořili něco, na co lidé reagují, tak to mě pohání vpřed. Zjistila jsem, že jsem na tom obzvlášť závislá. Ten okamžik, to setkání se živými lidmi, kteří mají společné téma, mají si o čem povídat a vy s nimi, můžete vést, jako tvůrce dialog je zkratka nenahraditelné. A také mám ráda kouzla a ty divadlo umožňuje. Jevištní metafory a věci, které se jednoduše v normálním světě stát nemohou, tak v divadle ano. A já se při tvorbě kouzel ráda spolupodílím.

Za rozhovor ďakuje Dominika Horváthová