Kategória: 21_09_Festnik

Tvorivý kolektív Národnej univerzity umenia Georga Enesca v Rumunsku chce vo svojej činohernej inscenácii Ivan viesť polemiku o súčasnom svete, o budúcom povolaní, o bolesti zo straty milovaného človeka, ale aj o strachu z vekovo nevyrovnaného mileneckého vzťahu. Podobne ako tituly Ego (Nemecko), Anxieties (Poľsko) alebo Where are we going (Libanon), ktoré boli pred pár dňami uvedené na našom študentskom festivale, aj Ivan reflektuje témy duševného zdravia, existenčnej krízy, medziľudských vzťahov či neistej budúcnosti, ktorá netrápi len generáciu ľudí pod 30 rokov.

Dej hry Ivan súčasného španielskeho dramatika a režiséra Javiera de Diosa je vcelku jednoduchý. Prostredníctvom sedemnásťročného protagonistu Ivana, rozporuplného školského rebela, sa nedozvedáme len o ňom samotnom, ale vnímame aj zložité príbehy ostatných troch hlavných postáv – jeho starostlivého málovravného otca, výbušnej a neempatickej priateľky či ťažko čitateľnej pedagogičky Marty. Tieto jednotlivé príbehy dokopy vytvárajú akúsi „pavúčiu sieť“, ktorá sa, žiaľ, nedopletie ani v samotnom závere diela, pretože žiadna z postáv sa nerozhodne vykonať zásadné rozhodnutie. Skôr som mala miestami pocit, že sú protagonisti až príliš zacyklení vo svojom nespokojnom pozemskom bytí a nie sú schopní vymaniť sa z područia vlastných pochybností.

V inscenácii sa striedajú dva svety – jeden je ten skutočný odohrávajúci sa v prítomnosti, druhý je, naopak, abstraktný. Je to imaginárny svet, v ktorom sa na povrch vynárajú tajné želania a strachy mladého Ivana aj učiteľky Marty. Dielo rámcuje túžba po ľudskom porozumení a spoločenskom i kariérnom nezatratení.

Scénografické riešenie Ivana bolo minimalistické a variabilné, v hracom priestore sa scénický výtvarník rozhodol využiť okrem dekorácií aj videoprojekciu, ktorá tvorila komplementárnu časť celku. Práve prostredníctvom videoprojekcie sa vynárali vnútorné obrazy jednotlivých účinkujúcich, ktoré umocňovali danú situáciu, ako napríklad Martine túžobné predstavy s Ivanom, ktoré ju najskôr desili, alebo Ivanove predstavy o jeho mŕtvej matke.

Výsledný scénický tvar nie je len zanedbateľnou konverzačkou. Okrem aktuálneho okruhu tém so sebou rumunská inscenácia prináša i koncentrovanú réžiu a plastické herecké pretlmočenie.

 

 

 

V pondelok som bola svedkom rozhovoru dvoch antivaxerov – dôchodkyne a vysokoškolského pedagóga. Spomenula som si na nich pri čítaní stručnej anotácie inscenácie Fear and Misery of the Third Reich, konkrétne pri vete: „Možno nebezpečnejší je fašizmus, ktorý obýva vystrašených alebo sklamaných jednotlivcov a časom ich zmení na vystrašenú a sklamanú väčšinu.“ V inscenácii sa stretávame s bežnými nemeckými rodinami z tridsiatych rokov, ktoré mohli podľahnúť Hitlerovmu režimu. Paralela medzi nimi a dnešnými stúpencami extrémistov je jasná – nespokojnosť so stavom krajiny, v ktorej žijú.

Tvorcovia zo slovinskej Academy of Theatre, Radio, Film and Television siahli po tituloch predstaviteľa epického divadla Bertolta Brechta Strach a bieda Tretej ríše a Heinera Müllera The Battle: Scenes from Germany, ktorú postdramatický autor napísal ako odpoveď Brechtovi. Tvorivý tím sa tak pri inscenovaní nevyhol princípom, ktoré divadlu priniesli obaja autori.

Princípy epického divadla sa dali pomerne ľahko odčítať – zmena scény bola sprevádzaná rinčaním skla, ale aj zrýchleným premietaním záznamu inscenácie. Tvorcovia využili aj kabaretnú hudbu či slovinskú tradičnú pieseň. V inscenácii sa vyskytlo aj komentovanie deja, videoprojekcia, ale aj interakcia s divákom.

Inscenácia na pozadí silnejúceho nacizmu v Nemecku, neznášanlivosti voči Židom či holokaustu tlmočí dnešnému divákovi nielen možný návrat krajnej pravice, ale aj to, že ich sila neustále tlie v každej krajine. Aktuálnosť vzostupu extrémizmu v Európe, najmä toho, ktorý pramení z nacionálnych tendencií, študenti a študentky zdôraznili v závere inscenácie, keď do kanibalskej scény vojakov vracajúcich sa z frontu spievali pieseň zdôrazňujúcu krásy Slovinska. Nárast extrémizmu sa však týka aj nás. Cieľom epického divadla bolo podnietiť diváka premýšľať a zaujať jasný postoj. Ja som v pondelok v autobuse ostala ticho, hoci mi dvaja cestujúci bez rúšok evidentne prekážali. Apelatívnosť patrí k princípom epického divadla. Nie som si však istá, či na mňa sila inscenácie zapôsobila natoľko, aby som prekonala svoju pasivitu.

V rámci festivalu sa nám okrem zahraničných umeleckých škôl  predstavili aj študenti a študentky z VŠMU. Každý deň sme teda v rámci off-programu mali možnosť vidieť aspoň jednu inscenáciu z „domáceho kotla”. 

Spiderman 

Inscenácia v réžií Mateja Trnovca otvorila závažnú otázku o možnosti prijať zodpovednosť populárneho komixového hrdinu Petra Parkera. V hre, ktorá nesie podtitul antická tragédia, sa tento mladý muž musí problémom postaviť čelom aj napriek tomu, že neustále sníva o ideálnom živote.

„Do kaplnky som na sobotňajšie predstavenie vstupovala s tým vedomím, že sa mám na čo tešiť. Veroniku i Mateja považujem za mladých tvorcov, ktorí vedia, čo robia. Myslím si, že to svojou bakalárskou inscenáciou len potvrdili. Tiež som veľmi rada, že siahli po titule, ktorý je netradičný, a nie po klasickom dramatickom texte. Celý tvorivý kolektív preukázal, že aj ikonický Spiderman inscenovaný v „duchu antickej tragédie“ dokáže v súčasnosti zarezonovať. “ (Dominika Horváthová, študentka divadelných štúdií)

Gauneri

Obrovská prestrelka v Burkovni. Lúpež, ktorá sa odohrala na nedeľnom predstavení nedopadla podľa predstáv. Spoločne s účinkujúcimi v brilantnej komédii, ktorú režíroval  David Vyhnánek, sme sa pokúsili nájsť krysu. Pátranie sprevádzané vtipnými filozofickými vsuvkami nám ponúklo náhľad do života kriminálnikov.

„Z pohľadu človeka, ktorý sa nerozumie divadlu, no má s ním aké-také skúsenosti, si dovolím tvrdiť, že po prestávke to bolo veľmi dobre spracované. Väčšinou sa mi stáva, že po pár minútach stratím pozornosť, no na tomto predstavení som sa pozerala neustále. Výstrely, ktoré padli, moju pozornosť ešte väčšmi pripútali a zároveň predstaveniu pridali na gradácii. Veľmi sa mi páčilo aj prelínanie minulosti a súčasnosti, párkrát som sa síce stratila, no tento fakt ma prinútil o to viac rozmýšľať nad inscenáciou.” (Kristína Hrčková, študentka Filozofickej fakulty UK)

Na hornom konci tma 

Voľnú adaptáciu poviedok Boženy Němcovej a Františka Švantnera inscenuje režisérka Hana Launerová v priestore Kaplnky. Inscenácia Na hornom konci tma v sebe prepája činoherné a bábkové divadlo, ktoré sprevádzajú ľúbivé tóny ľudových piesní.

„Veľmi silné, atmosférické, lyrické, ale aj divoké dielo. Použité ľudové prvky nepôsobili ako prvoplánový plochý folklór, ale výborne ladili s príbehom. Z hudby, hlavne viachlasného spevu, som neraz mala zimomriavky. Aj kostýmy boli prepracované a pôsobivé. Myslím, že inscenácia je skôr určená pre diváka, ktorý pozná textovú predlohu, ale aj taký neznalec ako ja si v nej našiel svoje. Silný emocionálny zážitok!” (Agáta Brožová, študentka dramaturgie)

Sabur

Inscenácia Mateja Trubana Sabur nastoľuje závažné otázky o naštrbených vzťahoch krajín, ktoré svoje konflikty nedokázali vyriešiť bratsky ako Česko a Slovensko.

„Juhoslovanská vojna a jej otázky. Koniec 20. storočia znamenal zmenu pre celý východný blok. Nastala výmena politických režimov. U nás to prebehlo Nežnou revolúciou, lenže v Juhoslávii kvôli tomu vypukla juhoslovanská vojna. Pôvodom celého konfliktu bol nacionalizmus a snaha o svojbytnosť. Krajinu netvoril jeden národ a jedno vierovyznanie. Ako sa to dalo prežiť? Kto za to mohol? Kde boli vtedy vyspelé krajiny? Kde boli médiá? Na tieto otázky hľadá odpoveď inscenácia Sabur.“ (Adam Nagy, študent divadelných štúdií)

 

V poľskej inscenácii Escurial spracovali študenti z Varšavy tému moci prostredníctvom metaforického príbehu o kráľovi a jeho bláznovi ‒ dvojice známej z hier Williama Shakespeara. Naopak, Shakespearova komédia Večer trojkráľový alebo čo len chcete v inscenácii študentov JAMU sa niesla v atmosfére silnej politickej satiry. V réžií Iva Krobota nešlo len o bezduchú komédiu, ale o politicky aktuálne dielo, ktoré reflektuje nie len súčasný politický systém v Čechách, ale aj na miestnu „smotánku“. Osoby, ktoré by mali zastávať miesto najväčšej autority súčasnosti, predstavujú skôr jej dno – nedokážu ísť príkladom morálne ani ľudsky.

Dramaturg Lukáš Rieger do Shakespearovej hry koherentne zakomponoval aj iné texty. Pasáž, ktorá najlepšie zapadla do celku, bol Bláznov kabát od Josefa Kainara. Tento text doplnil režijnú výpoveď a zároveň aj postavu blázna. Blázon má ako postava v intenciách autora, ale aj celkovo právo vysloviť holú pravdu, a to bez dôsledkov. Blázon ako postava zdola si v inscenácii jediný zachoval ľudskú tvár.

Najvýraznejšou zložkou inscenácie bolo herectvo. Výkony hercov a herečiek boli výrazne štylizované. Veľké gestá a až klaunský prejav dotváralo biele líčenie tváre akoby inšpirované pantomímou. Problematický blankvers pretavili tvorcovia do piesní, ktoré sprevádzala gitara, čo uľahčilo hercom verbálny prejav. Inscenácia však aj napriek tomu pôsobila rozpačito až rozpadnuto.

Kostýmy Markéty Oslzlej-Sládečkovej boli historizujúce, najmä šaty Olívie a odev Tobiáša aj Ondřeja. Kostým pánov mal typický golier, čím ich dobovo zasadil do alžbetínskeho obdobia. Ostatné postavy boli oblečené skôr do súčasného odevu – tričko, nohavice, tenisky. Jedine strih nohavíc pôsobil dobovo. Zaujímavým prvkom scénografie bolo proscénium, ktoré bolo polepené novinovými titulkami. Tie poukázali na svet najvyššej vrstvy a zasadili dej do dobového koloritu.

Študenti a študentky JAMU ukázali, že Shakespeare má stále čo povedať súčasníkom. Autority už nie sú autoritami a jediný, kto je schopný si zachovať svoju tvár, je bežný človek. Ten je však za blázna, lebo si je zodpovedný za svoj osud a je iba v jeho rukách, ak chce, aby sa niečo zmenilo.