Autor Dominika Dudášová

V pondelok som bola svedkom rozhovoru dvoch antivaxerov – dôchodkyne a vysokoškolského pedagóga. Spomenula som si na nich pri čítaní stručnej anotácie inscenácie Fear and Misery of the Third Reich, konkrétne pri vete: „Možno nebezpečnejší je fašizmus, ktorý obýva vystrašených alebo sklamaných jednotlivcov a časom ich zmení na vystrašenú a sklamanú väčšinu.“ V inscenácii sa stretávame s bežnými nemeckými rodinami z tridsiatych rokov, ktoré mohli podľahnúť Hitlerovmu režimu. Paralela medzi nimi a dnešnými stúpencami extrémistov je jasná – nespokojnosť so stavom krajiny, v ktorej žijú.

Tvorcovia zo slovinskej Academy of Theatre, Radio, Film and Television siahli po tituloch predstaviteľa epického divadla Bertolta Brechta Strach a bieda Tretej ríše a Heinera Müllera The Battle: Scenes from Germany, ktorú postdramatický autor napísal ako odpoveď Brechtovi. Tvorivý tím sa tak pri inscenovaní nevyhol princípom, ktoré divadlu priniesli obaja autori.

Princípy epického divadla sa dali pomerne ľahko odčítať – zmena scény bola sprevádzaná rinčaním skla, ale aj zrýchleným premietaním záznamu inscenácie. Tvorcovia využili aj kabaretnú hudbu či slovinskú tradičnú pieseň. V inscenácii sa vyskytlo aj komentovanie deja, videoprojekcia, ale aj interakcia s divákom.

Inscenácia na pozadí silnejúceho nacizmu v Nemecku, neznášanlivosti voči Židom či holokaustu tlmočí dnešnému divákovi nielen možný návrat krajnej pravice, ale aj to, že ich sila neustále tlie v každej krajine. Aktuálnosť vzostupu extrémizmu v Európe, najmä toho, ktorý pramení z nacionálnych tendencií, študenti a študentky zdôraznili v závere inscenácie, keď do kanibalskej scény vojakov vracajúcich sa z frontu spievali pieseň zdôrazňujúcu krásy Slovinska. Nárast extrémizmu sa však týka aj nás. Cieľom epického divadla bolo podnietiť diváka premýšľať a zaujať jasný postoj. Ja som v pondelok v autobuse ostala ticho, hoci mi dvaja cestujúci bez rúšok evidentne prekážali. Apelatívnosť patrí k princípom epického divadla. Nie som si však istá, či na mňa sila inscenácie zapôsobila natoľko, aby som prekonala svoju pasivitu.

Tvorivý tím University of Music and Theatre Leipzig vo svojom multimediálnom diele Ego sprostredkuje fenomén dneška, ktorý trápi nielen našu generáciu. Hoci nejde o štandardnú divadelnú inscenáciu, dielo hovorí o živote študentov umeleckých škôl. Podobne ako poľská inscenácia Anxieties, aj Ego otvára tému duševného zdravia.

FOMO, skratka anglického fear of missing out (prekl. strach z toho, že o niečo prídeme), sa v  objavuje v dvoch rovinách. Prvá je explicitná – divák si všimne etiketu piva s nápisom FOMO. A hoci môže ísť naozaj o značku piva zo Sierra Nevady, rozhovor hrdinky Peer so spolužiačkou o pracovných príležitostiach nám napovie, že ide o spomínaný jav. Oveľa jasnejšie k nám však prehovára rovnaký nápis na chrbte bundy, ktorú má protagonistka Peer na sebe pred vstupom na párty. Tvorcovia takto podčiarkli tému, s ktorou pracujú. Ich nápovedy sú však príliš jednoznačné a neumožňujú divákovi hľadať v diele ďalšie interpretácie.

Na druhej strane je potrebné oceniť, ako detailne je vykreslený strach, že nám „ujde vlak“. Peer, mladá študentka herectva, sa ocitá na javisku plnom ruchu meniacom sa na kakofóniu, čo vedie k jej kolapsu. Už v tejto situácii vidno na postave túžbu byť súčasťou skupiny, ktorá sa prejavuje najmä v mimike. Pozitívne emócie však strieda zmätok v očiach a vyčerpanosť v postoji. Po tejto udalosti sa neúspešne pokúša o meditačné cvičenia. V bežných situáciách – v bare, pri pouličnom stánku, na prechádzke, sa stretáva s ľuďmi, ktorí ju konfrontujú s otázkami súvisiacimi s jej budúcim povolaním herečky. Ich nátlak v nej vyvoláva sociálnu úzkosť, ktorá sa najzreteľnejšie prejavuje na párty, kde Peer na diváka pôsobí rezignovane a bez väčších emócií prijíma zážitky spojené s týmto druhom zábavy. Inscenáciu rámcuje túžba vrátiť sa domov. Presne ako v legende o Per Gyntovi, ktorý po všetkých dobrodružstvách hľadá cestu do rodnej dediny.

Okrem tvorcami avizovaného gyntovsko-faustovského hľadania vo filme do určitej miery nájdeme aj Freudovu teóriu osobnosti. Ak si názov Ego spojíme s freudovským princípom, zistíme, že sa má riadiť realitou a vyrovnávať pôsobenie pudovej a sociálnej zložky. Ide o uvedomenie si svojej identity a vytváranie spoločensky prijateľných vzorcov správania. A hoci sú teórie rakúskeho psychoanalytika pre mnohých prežitkom, egá našej generácie reagujú podľa jeho poznatkov. Peerino ego sa v tomto prípade riadilo spomínanými vzorcami správania, ktoré sa od nej vyžadovali. Snažila sa naplniť predstavy okolia, ktoré očakávalo jej adekvátnu reakciu. Záver diela, keď sa Peer obracia chrbtom všetkým postavám, ktoré stretla, môžeme interpretovať ako malé víťazstvo človeka nad pochybnosťami, ktoré v nás ľudia a udalosti môžu vyvolať.

Jom  kipur je najväčší židovský sviatok. Jeho názov doslova znamená odpustenie alebo pokánie. A práve o odpúšťaní je inscenácia hry izraelskej autorky Hanny Azoulay-Hasfari. Na Istropolitane sme ju zo záznamu videli v podaní tvorivého tímu z Univerzity Luciana Blagu v Sibiu.

Štyri sestry, každá iná. Fanny je silnou emancipovanou ženou, ktorú „vychovala ulica“, Malka podozrievavou manželkou, Evelyn upätou svätuškárkou a nakoniec Amira, ktorá študuje film a zároveň rozpráva ich príbeh. Príbeh o zmiznutí ich matky, ale najmä príbeh o ich zmierení.

V priestore, ktorý svojím zariadením pripomína starorodičovské príbytky, sa nachádza päť žien. Po odchode matky vystupuje Amira s kamerou. Vstupuje do rozprávania ako postava, ale zároveň sa na niektorých miestach inscenácie od neho odosobňuje ako rozprávačka. Neodhaľuje len spletité rodinné (no najmä súrodenecké) väzby, ale aj fungovanie inscenácie – svojimi replikami riadi osvetlenie, vďaka čomu divák zistí, v akom úseku dňa sa dej práve odohráva. Významnú úlohu v inscenácii zohráva aj hudba, ktorá pomáha dotvoriť atmosféru a do ktorej herečky tancujú.

Amira svoje sestry zvoláva po tom, čo zistila, že ich matka zmizla. Už reakcia Evelyn naznačuje, že vzťah medzi sestrami nie je ideálny, no až keď sú spolu, začínajú sa rozmotávať ich osobné príbehy, ale aj sesterské problémy. Ich temperamentné povahy zobrazujú štyri herečky miestami preexponovaným herectvom, ktoré pripomína scény z telenoviel. S ich charakterovými črtami korešpondujú aj kostýmy – o Fanny konzervatívna Evelyn tvrdí, že je viac vyzlečená ako oblečená, Amira v sebe nezaprie umelkyňu, spomínaná Evelyn má dlhé šaty zahaľujúce jej ženskú postavu a Malka pôsobí ako žena v domácnosti.

Sestry nájdu odkaz od matky natočený na kameru – na jeho prehranie sprevádzané šumením televízora im slúži osvetlený rám zrkadla. Sledovanie odkazu však preruší Evelyn, ktorá chce pokračovať v oslave tradičného židovského sviatku. Súčasťou slávenia sú aj prosby o odpustenie. V inscenácii nastáva moment, kedy Malka prosí o odpustenie Fanny za to, ako sa k nej správa. Jej prosba je iba formálna. Avšak po tom, ako sestry otvorene hovoria o svojich trápeniach, ich vzájomný vzťah sa ozdravuje. Vrcholom tohto procesu sa stáva Malkina úprimná prosba o odpustenie po tom, ako Fanny otvorene hovorí o živote na ulici. Sestry spoločne dopozerajú nahrávku, k posolstvu ktorej sa dopracovali samy. Pozitívny záver však neznamená, že sa divák nezamýšľa nad mierou úprimnosti v jeho skutkoch.