Autor Šimon Frolo a Petra Veltyová

Istropolitana je za nami. Mnohí z nás si z nej nepochybne odnášajú množstvo zážitkov, nových priateľov a radosť z príjemne začatého semestra. Počas celého festivalu sme vám prinášali recenzie, rozhovory a ankety. Posledným článkom bude anketa o samotnej Istropolitane. Ako sa vám festival páčil? Koľkokrát ste ho už navštívili? Aj to sú otázky, ktoré sme položili niektorým z vás.

Celá redakcia vám praje príjemné čítanie a tešíme sa na vás aj nabudúce…

Počas festivalu Istropolitana Projekt som mala možnosť vidieť len jednu inscenáciu, pretože som sa len pred pár dňami vrátila z rómskych osád do Bratislavy. Budem úprimná, pretože v dnešnej dobe sa ľudia často snažia nehovoriť pravdu. Aj inscenácia Doma u Hitlerovcov bola presne taká ‒ úprimná, čistá a s veľkou dávkou humoru. Každý herec mal svoj charakter, ktorého sa držal. Boli výborní. Hovorí sa, že dramaturg je ako cukor do kávy, ak ho cítime, vtedy je káva dobrá a chutná. Tu som cítila, že niektoré vtipné pasáže sa dali dotiahnuť viac do konca, bližšie k  čiernemu humoru. Mne to nestačilo, chcela som sa viac smiať. Ale každému chutí niečo iné, aj ja pijem kávu bez cukru, ale pridám si aspoň mlieko. Čakala som aj na Benefridu v časti posledného Hitlerovho monológu. Neprišla. Nevadí, prišla som ja. (smiech) Ďakujem za umelecký zážitok.

Dominika Badžová, študentka divadelných štúdií

 

Toto je naša prvá Istropolitana. Študujeme prvý ročník divadelného manažmentu, takže sme vypomáhali v šatni. Je tu veľmi pohodová atmosféra, predstavenia sú super a aj staff je veľmi príjemný a ochotný.

Katarína Vraňáková a Lucia Koštialiková, študentky divadelného manažmentu

 

Bolo veľmi zaujímavé sledovať, že nešlo iba o výber produkcií, ktoré by sem reálne mohli prísť aj napriek súčasným okolnostiam, ale aj inscenácie, ktoré sme vedeli na festivale odprezentovať v digitálnej podobe. Ako povedali naši starší kolegovia, v minulosti zvykli na festival chodiť školy aj z väčšej diaľky. Tie, ktoré sa prihlásili tento rok, boli zvyčajne poľské, české, naše… samí ľudia z blízka. Bolo to strašne zvláštne a možno aj podnetné. Mne sa strašne páčilo, že keď sme vyberali tieto inscenácie, tak sme sa veľa dozvedeli aj o ich režiséroch, a o tom, ako úplne inak vyzerá systém výučby na iných školách. Ako je možné, že poliaci robia tak, ako robia, a ako majú možnosť dostať sa k veciam, ktoré u nás na škole, žiaľ, chýbajú? Podľa mňa takýto typ diskusie medzi školami tu tento rok chýbal. Ale myslím, že aj napriek tomu je strašne super, že sa festival organizoval. Skvelé je aj to, že prišlo toľko divákov, až sa niekoľkokrát stalo, že ich museli kvôli polovičným kapacitám aj otáčať. Podľa toho, čo som počula od organizačného tímu, tak aj online lístkov bolo predaných prekvapivo veľa. Takže festival mal nejaký dosah a snáď o dva roky to bude ešte lepšie.

Barbora Nitschová, režisérka inscenácie Choroba mladosti, ktorá získala tohtoročné hlavné ocenenie festivalu

 

Ja som sa tohto festivalu zúčastnila prvýkrát a veľmi ma teší, že som mohla byť jeho súčasťou. Bola to zaujímavá a krásna skúsenosť. Tešilo ma vidieť iných študentov a ich prácu, napríklad to, ako hrajú. Do ich budúceho kariérneho rozvoja im želám len to najlepšie. Bolo to príjemné, ďakujeme za pozvanie.

Diana Manaia, rumunská študentka a účastníčka festivalu

 

Tento projekt som poznal už predtým a myslím si, že je to jeden z najdôležitejších projektov pre divadlo mladých a pre divadelníkov na vysokých školách. Bol som veľmi prekvapený, že sa festival konal aj tento rok, pretože väčšina profesionálnych festivalov bola buď presunutá, odložená, alebo úplne zrušená. Takže som bol veľmi rád, že tím Vysokej školy múzických umení bol tak odvážny a rozhodol sa tento festival uskutočniť. Už predtým som poznal niektorých ľudí z tejto školy, ale tento rok som mal možnosť spoznať aj nových priateľov a kolegov. Bolo veľmi zaujímavé sledovať prácu študentov. S veľkým obdivom som sledoval prácu študentov manažmentu, ktorý festival organizovali a pracovali na ňom 24 hodín denne. Boli vždy k dispozícií, všetko bolo vždy pripravené a to považujem za veľký úspech. Aj napriek tomu, že sme nemali na festivale toľko predstavení naživo ako po minulé roky, tak si myslím, že v tejto pandemickej situácii je to obrovský úspech.

Darko Lukić, prodekan na Akadémií dramatických umení v Záhrebe a člen poroty Istropolitany

 

V rámci festivalu sa nám okrem zahraničných umeleckých škôl  predstavili aj študenti a študentky z VŠMU. Každý deň sme teda v rámci off-programu mali možnosť vidieť aspoň jednu inscenáciu z „domáceho kotla”. 

Spiderman 

Inscenácia v réžií Mateja Trnovca otvorila závažnú otázku o možnosti prijať zodpovednosť populárneho komixového hrdinu Petra Parkera. V hre, ktorá nesie podtitul antická tragédia, sa tento mladý muž musí problémom postaviť čelom aj napriek tomu, že neustále sníva o ideálnom živote.

„Do kaplnky som na sobotňajšie predstavenie vstupovala s tým vedomím, že sa mám na čo tešiť. Veroniku i Mateja považujem za mladých tvorcov, ktorí vedia, čo robia. Myslím si, že to svojou bakalárskou inscenáciou len potvrdili. Tiež som veľmi rada, že siahli po titule, ktorý je netradičný, a nie po klasickom dramatickom texte. Celý tvorivý kolektív preukázal, že aj ikonický Spiderman inscenovaný v „duchu antickej tragédie“ dokáže v súčasnosti zarezonovať. “ (Dominika Horváthová, študentka divadelných štúdií)

Gauneri

Obrovská prestrelka v Burkovni. Lúpež, ktorá sa odohrala na nedeľnom predstavení nedopadla podľa predstáv. Spoločne s účinkujúcimi v brilantnej komédii, ktorú režíroval  David Vyhnánek, sme sa pokúsili nájsť krysu. Pátranie sprevádzané vtipnými filozofickými vsuvkami nám ponúklo náhľad do života kriminálnikov.

„Z pohľadu človeka, ktorý sa nerozumie divadlu, no má s ním aké-také skúsenosti, si dovolím tvrdiť, že po prestávke to bolo veľmi dobre spracované. Väčšinou sa mi stáva, že po pár minútach stratím pozornosť, no na tomto predstavení som sa pozerala neustále. Výstrely, ktoré padli, moju pozornosť ešte väčšmi pripútali a zároveň predstaveniu pridali na gradácii. Veľmi sa mi páčilo aj prelínanie minulosti a súčasnosti, párkrát som sa síce stratila, no tento fakt ma prinútil o to viac rozmýšľať nad inscenáciou.” (Kristína Hrčková, študentka Filozofickej fakulty UK)

Na hornom konci tma 

Voľnú adaptáciu poviedok Boženy Němcovej a Františka Švantnera inscenuje režisérka Hana Launerová v priestore Kaplnky. Inscenácia Na hornom konci tma v sebe prepája činoherné a bábkové divadlo, ktoré sprevádzajú ľúbivé tóny ľudových piesní.

„Veľmi silné, atmosférické, lyrické, ale aj divoké dielo. Použité ľudové prvky nepôsobili ako prvoplánový plochý folklór, ale výborne ladili s príbehom. Z hudby, hlavne viachlasného spevu, som neraz mala zimomriavky. Aj kostýmy boli prepracované a pôsobivé. Myslím, že inscenácia je skôr určená pre diváka, ktorý pozná textovú predlohu, ale aj taký neznalec ako ja si v nej našiel svoje. Silný emocionálny zážitok!” (Agáta Brožová, študentka dramaturgie)

Sabur

Inscenácia Mateja Trubana Sabur nastoľuje závažné otázky o naštrbených vzťahoch krajín, ktoré svoje konflikty nedokázali vyriešiť bratsky ako Česko a Slovensko.

„Juhoslovanská vojna a jej otázky. Koniec 20. storočia znamenal zmenu pre celý východný blok. Nastala výmena politických režimov. U nás to prebehlo Nežnou revolúciou, lenže v Juhoslávii kvôli tomu vypukla juhoslovanská vojna. Pôvodom celého konfliktu bol nacionalizmus a snaha o svojbytnosť. Krajinu netvoril jeden národ a jedno vierovyznanie. Ako sa to dalo prežiť? Kto za to mohol? Kde boli vtedy vyspelé krajiny? Kde boli médiá? Na tieto otázky hľadá odpoveď inscenácia Sabur.“ (Adam Nagy, študent divadelných štúdií)