Autor Tamara Vajdíková

Keď na Slovensku poviete slovo „imigrant“, často ako reakciu dostanete spŕšku komentárov, poznámok, či dokonca vtipov. Každý má na tému imigrácie názor. Bohužiaľ,  príliš často negatívny a len málokto sa na túto tému pozrie z druhej strany. Čo keby sme boli my tými, ktorí musia pred niečím utekať? Malý náhľad do tohto uhla pohľadu nám ponúka inscenácia Where are we going?, ktorú pod hlavičkou Istanbouli Theatre na Istropolitanu priniesla organizácia Tiro Association For Arts.

Celá inscenácia sa odohráva na pomyselnej lodi, ktorá smeruje z Ázie do Európy. V úvode prichádza prevádzač, ktorý hovorí, že na loď je možné sa dostať iba s dolármi. Už tu vidíme prvý náznak toho, že cestovať za „lepším svetom“ nie je vôbec jednoduché. Pýta sa každého, kam cestuje a padajú tu klasické destinácie ako Amerika, Nemecko, Kodaň, Kanada… Dozvedáme sa rôzne príbehy ľudí o tom, ako a prečo sa rozhodli utiecť. Pre nás, ktorí tušíme, že svoju cestu pravdepodobne ani nenaplnia, môžu tieto slová znieť až tragikomicky. Inscenátosi však už vo svojom popise píšu, že inscenácia hovorí o nenaplnených snoch mladých ľudí z Libanonu, ktorí by chceli lepší svet, no jediná možnosť, ako ho získať, je ujsť. Od toho, čo je pre nás bežnou každodennosťou, ich delia tisícky kilometrov.

Inscenačne nie je Where are we going? žiadnym výnimočným počinom. Herci hrajú v náhodne vybratých kostýmoch, čo nahráva atmosfére imigrantskej lode. Títo ľudia zhrabli, čo mali prvé po ruke a utekali, čo im sily stačili. Napriek tomu, že sa dej odohráva na prázdnej scéne, je miesto deja čitateľné celkom jasne. Inscenácie ale stále to pôsobí viac ako skúška, než reálne predstavenie. V tomto prípade je však dôležité pozorne počúvať jednotlivé výpovede a nezameriavať sa príliš na inscenačnú kvalitu. Nie je podstatné akou formou, ale čo herci prezentujú na scéne. Z celého diela treba vyzdvihnúť herectvo, z ktorého cítiť autenticitu a osobnú zaangažovanosť. To, čo rozprávajú, veľmi dobre poznajú a chcú, aby to vedel aj okolitý svet. Túžia po tom, aby ich slová svet zmenili.

Organizácia Tiro Association, ktorej jedným z projektov je Istanbouli Theater, bola založená v roku 2014 a jej cieľom je priniesť slobodné divadlo, slobodné umenie medzi mladých ľudí v Libanone. Práve to je možno krok na ceste k naplneniu snov, o ktorých hovoria herci vo Where are we going?. A ak ich aj úplne nenaplnia, minimálne prinášajú Libanon o krok bližšie ku zmene. Možno aj tým, že svoje výstupy prezentujú aj nám, a budeme vďaka tomu voči nim ako spoločnosť otvorenejší. Dajme týmto ľuďom šancu prehovoriť.

Istanbouli theater: Where are we Going?

Účinkujú:
Hussam Khattab
Maha Amin
Maryam Al-Shuraim
Shaden Ezzedine
Hadi Deeb
Ibrahim Al-Husseini
Haneen Ezzeddine
Ghina Ismail

Réžia:
Amer Fayad

Pre viac fotiek, videí a spoločných momentov z festivalu nás sledujte na našom Facebooku a Instagrame.

 

Najmä na festivaloch sa stretávame s rôznymi tematickými diskusiami. Hovoríme napríklad o problémoch slovenského divadla, rozdieloch medzi zriaďovanou a nezriaďovanou kultúrou a mnohých iných témach. Často sa však stáva, že sa z takýchto podujatí vykľujú nič neriešiace prázdne reči, točiace sa stále dookola,a navyše v uzavretom kruhu ľudí. Práve tento koncept sa pražská DAMU pokúsila narušiť.

Debate for puppets je diskusia pripomínajúca koncept amerických late night shows, avšak s drobným rozdielom. Päť hostí, ktorí navzájom svoju identitu nepoznajú, celý čas sedia za stenou a dostanú dvojníka-bábku, ktorá ich slová zhmotňuje. Diváci po celý čas netušia, kto sa za ktorou bábkou skrýva. Následne hosťom zvukovo upravia hlasy a tí potom diskutujú na vopred určenú tému. Hovoria teda naživo, no anonymne. Celý koncept má dvojaký zmysel. Študenti bábkoherectva, si vyskúšajú koncept vodenia, v ktorom nemajú dopredu naskúšaný scenár, ale ich vystupovanie im niekto diktuje priamo na javisku. Zároveň sledujeme diskusiu hostí s divákmi na určitú tému.

Témou diskusie na Istropolitane bola divadelná (nad)produkcia a hosťami boli Norma Klein, Miriam Kičiňová, Milo Juráni, Roman Polák a Pavol Viecha. Diskutovali o tom, či na Slovensku máme divadla málo alebo príliš, čo by malo pribudnúť a čo by sa malo zmeniť… Dotkli sa ale aj tém ekológie či blokového hranie namiesto repertoárového.

Práve vďaka anonymite pozvaní hostia vystúpili z povesti svojho mena a vytvorili prirodzenú debatu, v ktorej si mohli dovoliť aj hlbší, úprimnejší názor. Vznikli z toho aj rôzne vtipné momenty, keďže diskutujúci sa navzájom nevidieli a nevedeli preto odčítať, kto chce práve hovoriť. Môžeme v tom nájsť paralelu aj na online vzdelávanie, pretože miesto reálnych ľudí vidíme vystupovať iba zastupujúci element bábku/okienko a vzniká prekrikovanie a šum.

V období, keď sa divadlo často venuje ťažkým témam, snaží sa o nastavovanie zrkadla, no neraz schádza až k tmavej, sivočiernej depresívnej hmle, je práve Debate for puppets príjemným odľahčením, ktoré má zároveň zmysel. Zasmejeme sa, popremýšľame, zistíme názory – hoci anonymných – odborníkov a môžeme to doplniť ešte aj o hádanie, kto sa za bábkami skrýva.

 

V nedeľu uvedie festival premietanie inscenácie bulharskej Národnej akadémie pre divadlo Endgame. Jej predlohou je text Samuela Becketta do slovenčiny preložený ako Koniec hry. Hra rozvíja príbeh štyroch hendikepovaných ľudí, ktorí spoločne uvažujú o hĺbke svojho utrpenia.

Podľa samotného Becketta ide o jeho najlepšiu hru. Najvýstižnejšie totiž zachytáva to, čo sa celý život pokúšal vložiť do svojho diela: nezmyselnosť bytia, neschopnosť komunikácie, prázdnotu a pod. Inscenovanie takejto témy študentmi, mladými ľuďmi, je teda možno trochu prekvapivé. Naznačuje však, že výpoveď, ktorú Beckett do hry vpísal, sa prenáša z generácie na generáciu a dnešný mladý človek nie je schopný existovať rovnako ako ľudia pred takmer sto rokmi.

Na začiatku na scéne vidíme objekt zakrytý plachtou, vzadu dva plechové sudy a muža, ktorý sa snaží zbesilo túto takmer prázdnu miestnosť upratať. Muž kríva a ako sa dozvedáme neskôr, ide o sluhu Clova, ktorý je zo všetkých postáv najmenej zmrzačený. Jeho zúrivé upratovanie hovorí o snahe nájsť v živote poriadok.

Keď Clov strháva plachtu z objektu, vidíme kreslo a na ňom Hamma, slepého mrzáka. Jeho kostým pripomína uniformu sovietskych vojakov, vďaka čomu si môžeme jeho hendikep automaticky spojiť s vojnovými zraneniami. Okrem strachu z nezmyselnosti bytia tak vo výpovedi študentov cítiť aj istú obavu z hroziacej vojny.

Herci stvárňujúci osoby v kontajneroch využívajú expresívnu reč. Jeden na druhého afektovane kričia, čo naznačuje, že hoci sú pomerne blízko, navzájom sa nepočujú. Inscenátori tak zvýraznili to, že sa ľudia zabudli počúvať. V Beckettovom texte trčia tieto postavy z kontajnerov na smeti, no tu sa tvorcovia rozhodli využiť dva čierne plechové sudy, ktoré opäť odkazujú na tému vojny. Zároveň sú však títo dvaja ľudia Hammovi rodičia a on sám ich nazýva „bordelom“, čo otvára ďalšiu dôležitú tému inscenácie, a to nezáujem o druhých, najmä rodinu. Zvyšní dvaja herci – stvárňujúci Hamma a Clova – prednášajú Beckettov text monotónne, bez citového zafarbenia. Umocňuje to vyprázdnenosť ich slov. To, čo hovoria, ich vôbec netrápi, pretože im už na ničom nezáleží.

Celý čas sú v inscenácii prítomné hororové zvuky, ktoré dotvárajú atmosféru prázdna a akejsi tmavej desivosti, ktorú všetci občas cítime. Prázdnota scény, tmavé farby, zvuky a herci vťahujú diváka do ich bezvýchodiskového sveta. Dávajú mu možnosť vcítiť sa do ich hendikepu, zúfalstva a pri tom ho nevyrušujú zbytočnou komplikovanosťou.

Samotný text Samuella Becketta akoby bol v inscenácii v úzadí. Nie je potrebné sa naň vyslovene sústrediť, napriek tomu tému inscenácii stanovuje celkom presne. V prípade Endgame sú tak text a téma predlohou, ale aj interpretáciou zároveň. Inscenátori si zvolili hru s výraznou myšlienkou, ktorú vďaka sivo-hnedej monotónnosti scény a zmrzačeným telám zvýraznili, zároveň to však bola jediná téma, ktorú do textu vložili. Tou témou je práve nezmyselnosť, bezvýchodiskovosť a pocit, že doba, ktorú žijeme, sa vyprázdňuje, rovnako ako slová, ktoré hovoríme.

Paradoxný je v inscenácii najmä moment, keď celá scéna zhasne a jediným svetlom na scéne zostane zelený nápis EXIT, označujúci únikový východ. Či už zámerne, alebo nie, ukazuje, že aj z bezvýchodiskovej situácie existuje únik.

Pre viac fotiek, videí a spoločných momentov z festivalu nás sledujte na našom Facebooku a Instagrame.