Čím viac času uplynie, tým viac chaosu a neporiadku sa objavuje na jednoducho zariadenej scéne a v omnoho zložitejších životoch postáv rakúsko-nemeckého autora Ferdinadna Brucknera. Jeho hra Choroba mladosti, ktorá bola napísaná v roku 1929, zobrazuje totálnu absenciu nehy, lásky, citu a stratu nevinnosti mladých ľudí.
Mladosť sa väčšinou spája s neveľkou skúsenosťou a hľadaním správnej životnej cesty. Posteľ, na ktorej sa na začiatku nachádza perina plná peria, symbolizuje bezpečnosť, ktorú sme pod ňou ako deti pociťovali a pociťujeme. Postupom času sa však perie rozfúka a pocit bezpečia sa stratí. Tento moment zobrazuje komplikované obdobie, ktoré je prechodom z detského do dospeláckeho sveta. Aj šesť Brucknerových postáv stráca kompas vlastných životov a bez správneho smeru sa rútia do priepasti plnej skepsy, sklamania a smrti, ktorá je pre mladých ľudí nakoniec jedinou prijateľnou možnosťou.
Aktuálnosť hry sa (bohužiaľ) poprieť nedá ani v dnešných náročných časoch, ktoré intenzívne zažívala aj mladá generácia. Situácia, v ktorej sme sa všetci ocitli, v mnohých vyvolala pocit straty kontroly nad vlastným životom. Tvorcovia sa tak pokojne mohli pustiť cestou úplnej aktualizácie, ktorá by však na druhej strane mohla pôsobiť už trochu ako obohraná platňa. Režisérka inscenácie Divadla Lab Barbora Nitschová sa však rozhodla interpretáciu ponechať v pôvodnom historickom rámci. Vďaka jej režijnému vedeniu dokázali herci svoje postavy plasticky kreovať a zobraziť ich zlé vlastnosti a skepsu, ktorá vedie k deštrukcii vzťahov a nakoniec aj ich životov.
Sledujúc predstavenie som si spomenul na podcast s preživšou holokaustu, pani Evou Mosnákovou, ktorá dnes rozpráva mladým ľuďom o temnej minulosti. Aj napriek tomu, že ako mladá zažila hrôzy, ktoré jej život poznačili už navždy, rozhodla sa o časoch strachu a smrti podávať svedectvá. Jej príklad ukazuje, že hoci je to omnoho náročnejšie, stále sa dá do ruky opäť zobrať kompas a začať žiť s ťažobou, ba premeniť deštruktívne na inšpiratívne…
Šimon Frolo
