Istropolitana je za nami. Mnohí z nás si z nej nepochybne odnášajú množstvo zážitkov, nových priateľov a radosť z príjemne začatého semestra. Počas celého festivalu sme vám prinášali recenzie, rozhovory a ankety. Posledným článkom bude anketa o samotnej Istropolitane. Ako sa vám festival páčil? Koľkokrát ste ho už navštívili? Aj to sú otázky, ktoré sme položili niektorým z vás.

Celá redakcia vám praje príjemné čítanie a tešíme sa na vás aj nabudúce…

Počas festivalu Istropolitana Projekt som mala možnosť vidieť len jednu inscenáciu, pretože som sa len pred pár dňami vrátila z rómskych osád do Bratislavy. Budem úprimná, pretože v dnešnej dobe sa ľudia často snažia nehovoriť pravdu. Aj inscenácia Doma u Hitlerovcov bola presne taká ‒ úprimná, čistá a s veľkou dávkou humoru. Každý herec mal svoj charakter, ktorého sa držal. Boli výborní. Hovorí sa, že dramaturg je ako cukor do kávy, ak ho cítime, vtedy je káva dobrá a chutná. Tu som cítila, že niektoré vtipné pasáže sa dali dotiahnuť viac do konca, bližšie k  čiernemu humoru. Mne to nestačilo, chcela som sa viac smiať. Ale každému chutí niečo iné, aj ja pijem kávu bez cukru, ale pridám si aspoň mlieko. Čakala som aj na Benefridu v časti posledného Hitlerovho monológu. Neprišla. Nevadí, prišla som ja. (smiech) Ďakujem za umelecký zážitok.

Dominika Badžová, študentka divadelných štúdií

Toto je naša prvá Istropolitana. Študujeme prvý ročník divadelného manažmentu, takže sme vypomáhali v šatni. Je tu veľmi pohodová atmosféra, predstavenia sú super a aj staff je veľmi príjemný a ochotný.

Katarína Vraňáková a Lucia Koštialiková, študentky divadelného manažmentu

Bolo veľmi zaujímavé sledovať, že nešlo iba o výber produkcií, ktoré by sem reálne mohli prísť aj napriek súčasným okolnostiam, ale aj inscenácie, ktoré sme vedeli na festivale odprezentovať v digitálnej podobe. Ako povedali naši starší kolegovia, v minulosti zvykli na festival chodiť školy aj z väčšej diaľky. Tie, ktoré sa prihlásili tento rok, boli zvyčajne poľské, české, naše… samí ľudia z blízka. Bolo to strašne zvláštne a možno aj podnetné. Mne sa strašne páčilo, že keď sme vyberali tieto inscenácie, tak sme sa veľa dozvedeli aj o ich režiséroch, a o tom, ako úplne inak vyzerá systém výučby na iných školách. Ako je možné, že poliaci robia tak, ako robia, a ako majú možnosť dostať sa k veciam, ktoré u nás na škole, žiaľ, chýbajú? Podľa mňa takýto typ diskusie medzi školami tu tento rok chýbal. Ale myslím, že aj napriek tomu je strašne super, že sa festival organizoval. Skvelé je aj to, že prišlo toľko divákov, až sa niekoľkokrát stalo, že ich museli kvôli polovičným kapacitám aj otáčať. Podľa toho, čo som počula od organizačného tímu, tak aj online lístkov bolo predaných prekvapivo veľa. Takže festival mal nejaký dosah a snáď o dva roky to bude ešte lepšie.

Barbora Nitschová, režisérka inscenácie Choroba mladosti, ktorá získala tohtoročné hlavné ocenenie festivalu

Ja som sa tohto festivalu zúčastnila prvýkrát a veľmi ma teší, že som mohla byť jeho súčasťou. Bola to zaujímavá a krásna skúsenosť. Tešilo ma vidieť iných študentov a ich prácu, napríklad to, ako hrajú. Do ich budúceho kariérneho rozvoja im želám len to najlepšie. Bolo to príjemné, ďakujeme za pozvanie.

Diana Manaia, rumunská študentka a účastníčka festivalu

Tento projekt som poznal už predtým a myslím si, že je to jeden z najdôležitejších projektov pre divadlo mladých a pre divadelníkov na vysokých školách. Bol som veľmi prekvapený, že sa festival konal aj tento rok, pretože väčšina profesionálnych festivalov bola buď presunutá, odložená, alebo úplne zrušená. Takže som bol veľmi rád, že tím Vysokej školy múzických umení bol tak odvážny a rozhodol sa tento festival uskutočniť. Už predtým som poznal niektorých ľudí z tejto školy, ale tento rok som mal možnosť spoznať aj nových priateľov a kolegov. Bolo veľmi zaujímavé sledovať prácu študentov. S veľkým obdivom som sledoval prácu študentov manažmentu, ktorý festival organizovali a pracovali na ňom 24 hodín denne. Boli vždy k dispozícií, všetko bolo vždy pripravené a to považujem za veľký úspech. Aj napriek tomu, že sme nemali na festivale toľko predstavení naživo ako po minulé roky, tak si myslím, že v tejto pandemickej situácii je to obrovský úspech.

Darko Lukić, prodekan na Akadémií dramatických umení v Záhrebe a člen poroty Istropolitany

Tvorivý kolektív Národnej univerzity umenia Georga Enesca v Rumunsku chce vo svojej činohernej inscenácii Ivan viesť polemiku o súčasnom svete, o budúcom povolaní, o bolesti zo straty milovaného človeka, ale aj o strachu z vekovo nevyrovnaného mileneckého vzťahu. Podobne ako tituly Ego (Nemecko), Anxieties (Poľsko) alebo Where are we going (Libanon), ktoré boli pred pár dňami uvedené na našom študentskom festivale, aj Ivan reflektuje témy duševného zdravia, existenčnej krízy, medziľudských vzťahov či neistej budúcnosti, ktorá netrápi len generáciu ľudí pod 30 rokov.

Dej hry Ivan súčasného španielskeho dramatika a režiséra Javiera de Diosa je vcelku jednoduchý. Prostredníctvom sedemnásťročného protagonistu Ivana, rozporuplného školského rebela, sa nedozvedáme len o ňom samotnom, ale vnímame aj zložité príbehy ostatných troch hlavných postáv – jeho starostlivého málovravného otca, výbušnej a neempatickej priateľky či ťažko čitateľnej pedagogičky Marty. Tieto jednotlivé príbehy dokopy vytvárajú akúsi „pavúčiu sieť“, ktorá sa, žiaľ, nedopletie ani v samotnom závere diela, pretože žiadna z postáv sa nerozhodne vykonať zásadné rozhodnutie. Skôr som mala miestami pocit, že sú protagonisti až príliš zacyklení vo svojom nespokojnom pozemskom bytí a nie sú schopní vymaniť sa z područia vlastných pochybností.

V inscenácii sa striedajú dva svety – jeden je ten skutočný odohrávajúci sa v prítomnosti, druhý je, naopak, abstraktný. Je to imaginárny svet, v ktorom sa na povrch vynárajú tajné želania a strachy mladého Ivana aj učiteľky Marty. Dielo rámcuje túžba po ľudskom porozumení a spoločenskom i kariérnom nezatratení.

Scénografické riešenie Ivana bolo minimalistické a variabilné, v hracom priestore sa scénický výtvarník rozhodol využiť okrem dekorácií aj videoprojekciu, ktorá tvorila komplementárnu časť celku. Práve prostredníctvom videoprojekcie sa vynárali vnútorné obrazy jednotlivých účinkujúcich, ktoré umocňovali danú situáciu, ako napríklad Martine túžobné predstavy s Ivanom, ktoré ju najskôr desili, alebo Ivanove predstavy o jeho mŕtvej matke.

Výsledný scénický tvar nie je len zanedbateľnou konverzačkou. Okrem aktuálneho okruhu tém so sebou rumunská inscenácia prináša i koncentrovanú réžiu a plastické herecké pretlmočenie.

V pondelok som bola svedkom rozhovoru dvoch antivaxerov – dôchodkyne a vysokoškolského pedagóga. Spomenula som si na nich pri čítaní stručnej anotácie inscenácie Fear and Misery of the Third Reich, konkrétne pri vete: „Možno nebezpečnejší je fašizmus, ktorý obýva vystrašených alebo sklamaných jednotlivcov a časom ich zmení na vystrašenú a sklamanú väčšinu.“ V inscenácii sa stretávame s bežnými nemeckými rodinami z tridsiatych rokov, ktoré mohli podľahnúť Hitlerovmu režimu. Paralela medzi nimi a dnešnými stúpencami extrémistov je jasná – nespokojnosť so stavom krajiny, v ktorej žijú.

Tvorcovia zo slovinskej Academy of Theatre, Radio, Film and Television siahli po tituloch predstaviteľa epického divadla Bertolta Brechta Strach a bieda Tretej ríše a Heinera Müllera The Battle: Scenes from Germany, ktorú postdramatický autor napísal ako odpoveď Brechtovi. Tvorivý tím sa tak pri inscenovaní nevyhol princípom, ktoré divadlu priniesli obaja autori.

Princípy epického divadla sa dali pomerne ľahko odčítať – zmena scény bola sprevádzaná rinčaním skla, ale aj zrýchleným premietaním záznamu inscenácie. Tvorcovia využili aj kabaretnú hudbu či slovinskú tradičnú pieseň. V inscenácii sa vyskytlo aj komentovanie deja, videoprojekcia, ale aj interakcia s divákom.

Inscenácia na pozadí silnejúceho nacizmu v Nemecku, neznášanlivosti voči Židom či holokaustu tlmočí dnešnému divákovi nielen možný návrat krajnej pravice, ale aj to, že ich sila neustále tlie v každej krajine. Aktuálnosť vzostupu extrémizmu v Európe, najmä toho, ktorý pramení z nacionálnych tendencií, študenti a študentky zdôraznili v závere inscenácie, keď do kanibalskej scény vojakov vracajúcich sa z frontu spievali pieseň zdôrazňujúcu krásy Slovinska. Nárast extrémizmu sa však týka aj nás. Cieľom epického divadla bolo podnietiť diváka premýšľať a zaujať jasný postoj. Ja som v pondelok v autobuse ostala ticho, hoci mi dvaja cestujúci bez rúšok evidentne prekážali. Apelatívnosť patrí k princípom epického divadla. Nie som si však istá, či na mňa sila inscenácie zapôsobila natoľko, aby som prekonala svoju pasivitu.

V rámci festivalu sa nám okrem zahraničných umeleckých škôl  predstavili aj študenti a študentky z VŠMU. Každý deň sme teda v rámci off-programu mali možnosť vidieť aspoň jednu inscenáciu z „domáceho kotla”. 

Spiderman 

Inscenácia v réžií Mateja Trnovca otvorila závažnú otázku o možnosti prijať zodpovednosť populárneho komixového hrdinu Petra Parkera. V hre, ktorá nesie podtitul antická tragédia, sa tento mladý muž musí problémom postaviť čelom aj napriek tomu, že neustále sníva o ideálnom živote.

„Do kaplnky som na sobotňajšie predstavenie vstupovala s tým vedomím, že sa mám na čo tešiť. Veroniku i Mateja považujem za mladých tvorcov, ktorí vedia, čo robia. Myslím si, že to svojou bakalárskou inscenáciou len potvrdili. Tiež som veľmi rada, že siahli po titule, ktorý je netradičný, a nie po klasickom dramatickom texte. Celý tvorivý kolektív preukázal, že aj ikonický Spiderman inscenovaný v „duchu antickej tragédie“ dokáže v súčasnosti zarezonovať. “ (Dominika Horváthová, študentka divadelných štúdií)

Gauneri

Obrovská prestrelka v Burkovni. Lúpež, ktorá sa odohrala na nedeľnom predstavení nedopadla podľa predstáv. Spoločne s účinkujúcimi v brilantnej komédii, ktorú režíroval  David Vyhnánek, sme sa pokúsili nájsť krysu. Pátranie sprevádzané vtipnými filozofickými vsuvkami nám ponúklo náhľad do života kriminálnikov.

„Z pohľadu človeka, ktorý sa nerozumie divadlu, no má s ním aké-také skúsenosti, si dovolím tvrdiť, že po prestávke to bolo veľmi dobre spracované. Väčšinou sa mi stáva, že po pár minútach stratím pozornosť, no na tomto predstavení som sa pozerala neustále. Výstrely, ktoré padli, moju pozornosť ešte väčšmi pripútali a zároveň predstaveniu pridali na gradácii. Veľmi sa mi páčilo aj prelínanie minulosti a súčasnosti, párkrát som sa síce stratila, no tento fakt ma prinútil o to viac rozmýšľať nad inscenáciou.” (Kristína Hrčková, študentka Filozofickej fakulty UK)

Na hornom konci tma 

Voľnú adaptáciu poviedok Boženy Němcovej a Františka Švantnera inscenuje režisérka Hana Launerová v priestore Kaplnky. Inscenácia Na hornom konci tma v sebe prepája činoherné a bábkové divadlo, ktoré sprevádzajú ľúbivé tóny ľudových piesní.

„Veľmi silné, atmosférické, lyrické, ale aj divoké dielo. Použité ľudové prvky nepôsobili ako prvoplánový plochý folklór, ale výborne ladili s príbehom. Z hudby, hlavne viachlasného spevu, som neraz mala zimomriavky. Aj kostýmy boli prepracované a pôsobivé. Myslím, že inscenácia je skôr určená pre diváka, ktorý pozná textovú predlohu, ale aj taký neznalec ako ja si v nej našiel svoje. Silný emocionálny zážitok!” (Agáta Brožová, študentka dramaturgie)

Sabur

Inscenácia Mateja Trubana Sabur nastoľuje závažné otázky o naštrbených vzťahoch krajín, ktoré svoje konflikty nedokázali vyriešiť bratsky ako Česko a Slovensko.

„Juhoslovanská vojna a jej otázky. Koniec 20. storočia znamenal zmenu pre celý východný blok. Nastala výmena politických režimov. U nás to prebehlo Nežnou revolúciou, lenže v Juhoslávii kvôli tomu vypukla juhoslovanská vojna. Pôvodom celého konfliktu bol nacionalizmus a snaha o svojbytnosť. Krajinu netvoril jeden národ a jedno vierovyznanie. Ako sa to dalo prežiť? Kto za to mohol? Kde boli vtedy vyspelé krajiny? Kde boli médiá? Na tieto otázky hľadá odpoveď inscenácia Sabur.“ (Adam Nagy, študent divadelných štúdií)

V poľskej inscenácii Escurial spracovali študenti z Varšavy tému moci prostredníctvom metaforického príbehu o kráľovi a jeho bláznovi ‒ dvojice známej z hier Williama Shakespeara. Naopak, Shakespearova komédia Večer trojkráľový alebo čo len chcete v inscenácii študentov JAMU sa niesla v atmosfére silnej politickej satiry. V réžií Iva Krobota nešlo len o bezduchú komédiu, ale o politicky aktuálne dielo, ktoré reflektuje nie len súčasný politický systém v Čechách, ale aj na miestnu „smotánku“. Osoby, ktoré by mali zastávať miesto najväčšej autority súčasnosti, predstavujú skôr jej dno – nedokážu ísť príkladom morálne ani ľudsky.

Dramaturg Lukáš Rieger do Shakespearovej hry koherentne zakomponoval aj iné texty. Pasáž, ktorá najlepšie zapadla do celku, bol Bláznov kabát od Josefa Kainara. Tento text doplnil režijnú výpoveď a zároveň aj postavu blázna. Blázon má ako postava v intenciách autora, ale aj celkovo právo vysloviť holú pravdu, a to bez dôsledkov. Blázon ako postava zdola si v inscenácii jediný zachoval ľudskú tvár.

Najvýraznejšou zložkou inscenácie bolo herectvo. Výkony hercov a herečiek boli výrazne štylizované. Veľké gestá a až klaunský prejav dotváralo biele líčenie tváre akoby inšpirované pantomímou. Problematický blankvers pretavili tvorcovia do piesní, ktoré sprevádzala gitara, čo uľahčilo hercom verbálny prejav. Inscenácia však aj napriek tomu pôsobila rozpačito až rozpadnuto.

Kostýmy Markéty Oslzlej-Sládečkovej boli historizujúce, najmä šaty Olívie a odev Tobiáša aj Ondřeja. Kostým pánov mal typický golier, čím ich dobovo zasadil do alžbetínskeho obdobia. Ostatné postavy boli oblečené skôr do súčasného odevu – tričko, nohavice, tenisky. Jedine strih nohavíc pôsobil dobovo. Zaujímavým prvkom scénografie bolo proscénium, ktoré bolo polepené novinovými titulkami. Tie poukázali na svet najvyššej vrstvy a zasadili dej do dobového koloritu.

Študenti a študentky JAMU ukázali, že Shakespeare má stále čo povedať súčasníkom. Autority už nie sú autoritami a jediný, kto je schopný si zachovať svoju tvár, je bežný človek. Ten je však za blázna, lebo si je zodpovedný za svoj osud a je iba v jeho rukách, ak chce, aby sa niečo zmenilo.

Je vedecky dokázané, že príroda dokáže spokojne existovať aj bez nás, ale my bez jej láskavej pomoci nie. I keď si tento fakt väčšina z nás uvedomuje, tak sa o náš spoločný environment nestaráme dosť dobre. Čelíme najzložitejšej klimatickej kríze, aká kedy ľudstvo zasiahla. To je jedna z mrazivých skutočností dnešnej doby, o ktorú by sme sa mali zaujímať a pokúsiť sa zmierniť náš ničivý dosah na život na Zemi. Preto by ekologické a environmentálne témy nemali absentovať na podujatiach akéhokoľvek typu – napríklad aj na študentskom divadelnom festivale. A tak v pondelok podvečer, v študentmi obľúbenom Parku Svoradova, odznela prednáška spojená s diskusiou, ktorá bola súčasťou off-programu Istropolitany. Prednáška i diskusia boli po obsahovej stránke pútavé a prínosné zvlášť pre tých z nás, ktorí sa o témy spojené s ekológiou zaujímame.

Základnou otázkou večera bolo – môže byť aj divadlo ekologické? Dozvedeli sme sa, že môže, ak sa o to pokúsi. Potrebné je naše angažované vnímanie, ale aj finančný kapitál. Miloslav Juráni, absolvent ochrany prírody a krajiny na Prírodovedeckej fakulte UK i teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave, sa usiloval publiku bližšie predstaviť pojmy ako ekodramatugia alebo ekoscénografia, s ktorými sa v súčasnej divadelnej sfére viac a viac stretávame, či už v rámci ideovej koncepcie diela alebo jeho realizácie. Ekoteatrológ sa vo svojej prednáške zameriaval na viaceré okruhy možných prístupov – divadlo ako zelená inštitúcia, otázky dramaturgického smerovania či ekoscénografia. Zároveň ich uplatnenie demonštroval na konkrétnych príkladoch inscenácií a performancií.

V rámci okruhu o zelených divadlách som sa napríklad dozvedela vynikajúcu správu o svetoznámej Opera House v Sydney. Stavba pripomínajúca telo obrej korytnačky sa snaží úplne vymazať uhlíkovú stopu, ktorú pri tvorbe v nej tvorcovia a tvorkyne vytvárajú. Mnohé ďalšie inštitúcie by sa určite rady pridali k tejto idei, avšak zväčša ich brzdia nedostatočné finančné prostriedky. Inšpiráciou pre nás na Slovensku by ale mohlo byť pražské Národné divadlo, ktoré napríklad na vykurovanie využíva aj vlastné teplo divákov a na chladenie vodu z Vltavy. Na druhej strane sme zistili, že ekologické témy už skutočne nie sú v divadle iba okrajovou záležitosťou experimentálnych zoskupení, ale že dokonca existuje i off-brodwayový ekologický muzikál The Great Immensity. Vďaka týmto a mnohým ďalším príkladom sme obohatili svoje povedomie o tom, aké možnosti majú divadlá, ktoré chcú byť trvalo udržateľnejšie. Čo je však možno ešte dôležitejšie – divadlo zároveň môže byť aj v tejto téme iniciátorom a podporovateľom zmeny v spoločnosti. A vyzerá to tak, že mnohí divadelníci si to už našťastie začali uvedomovať…

Čím viac času uplynie, tým viac chaosu a neporiadku sa objavuje na jednoducho zariadenej scéne a v omnoho zložitejších životoch postáv rakúsko-nemeckého autora Ferdinadna Brucknera. Jeho hra Choroba mladosti, ktorá bola napísaná v roku 1929, zobrazuje totálnu absenciu nehy, lásky, citu a stratu nevinnosti mladých ľudí.

Mladosť sa väčšinou spája s neveľkou skúsenosťou a hľadaním správnej životnej cesty. Posteľ, na ktorej sa na začiatku nachádza perina plná peria, symbolizuje bezpečnosť, ktorú sme pod ňou ako deti pociťovali a pociťujeme. Postupom času sa však perie rozfúka a pocit bezpečia sa stratí. Tento moment zobrazuje komplikované obdobie, ktoré je prechodom z detského do dospeláckeho sveta. Aj šesť Brucknerových postáv stráca kompas vlastných životov a bez správneho smeru sa rútia do priepasti plnej skepsy, sklamania a smrti, ktorá je pre mladých ľudí nakoniec jedinou prijateľnou možnosťou.

Aktuálnosť hry sa (bohužiaľ) poprieť nedá ani v dnešných náročných časoch, ktoré intenzívne zažívala aj mladá generácia. Situácia, v ktorej sme sa všetci ocitli, v mnohých vyvolala pocit straty kontroly nad vlastným životom. Tvorcovia sa tak pokojne mohli pustiť cestou úplnej aktualizácie, ktorá by však na druhej strane mohla pôsobiť už trochu ako obohraná platňa. Režisérka inscenácie Divadla Lab Barbora Nitschová sa však rozhodla interpretáciu ponechať v pôvodnom historickom rámci. Vďaka jej režijnému vedeniu dokázali herci svoje postavy plasticky kreovať a zobraziť ich zlé vlastnosti a skepsu, ktorá vedie k deštrukcii vzťahov a nakoniec aj ich životov.

Sledujúc predstavenie som si spomenul na podcast s preživšou holokaustu, pani Evou Mosnákovou, ktorá dnes rozpráva mladým ľuďom o temnej minulosti. Aj napriek tomu, že ako mladá zažila hrôzy, ktoré jej život poznačili už navždy, rozhodla sa o časoch strachu a smrti podávať svedectvá. Jej príklad ukazuje, že hoci je to omnoho náročnejšie, stále sa dá do ruky opäť zobrať kompas a začať žiť s ťažobou, ba premeniť deštruktívne na inšpiratívne…

Šimon Frolo