Tvorivý tím University of Music and Theatre Leipzig vo svojom multimediálnom diele Ego sprostredkuje fenomén dneška, ktorý trápi nielen našu generáciu. Hoci nejde o štandardnú divadelnú inscenáciu, dielo hovorí o živote študentov umeleckých škôl. Podobne ako poľská inscenácia Anxieties, aj Ego otvára tému duševného zdravia.

FOMO, skratka anglického fear of missing out (prekl. strach z toho, že o niečo prídeme), sa v  objavuje v dvoch rovinách. Prvá je explicitná – divák si všimne etiketu piva s nápisom FOMO. A hoci môže ísť naozaj o značku piva zo Sierra Nevady, rozhovor hrdinky Peer so spolužiačkou o pracovných príležitostiach nám napovie, že ide o spomínaný jav. Oveľa jasnejšie k nám však prehovára rovnaký nápis na chrbte bundy, ktorú má protagonistka Peer na sebe pred vstupom na párty. Tvorcovia takto podčiarkli tému, s ktorou pracujú. Ich nápovedy sú však príliš jednoznačné a neumožňujú divákovi hľadať v diele ďalšie interpretácie.

Na druhej strane je potrebné oceniť, ako detailne je vykreslený strach, že nám „ujde vlak“. Peer, mladá študentka herectva, sa ocitá na javisku plnom ruchu meniacom sa na kakofóniu, čo vedie k jej kolapsu. Už v tejto situácii vidno na postave túžbu byť súčasťou skupiny, ktorá sa prejavuje najmä v mimike. Pozitívne emócie však strieda zmätok v očiach a vyčerpanosť v postoji. Po tejto udalosti sa neúspešne pokúša o meditačné cvičenia. V bežných situáciách – v bare, pri pouličnom stánku, na prechádzke, sa stretáva s ľuďmi, ktorí ju konfrontujú s otázkami súvisiacimi s jej budúcim povolaním herečky. Ich nátlak v nej vyvoláva sociálnu úzkosť, ktorá sa najzreteľnejšie prejavuje na párty, kde Peer na diváka pôsobí rezignovane a bez väčších emócií prijíma zážitky spojené s týmto druhom zábavy. Inscenáciu rámcuje túžba vrátiť sa domov. Presne ako v legende o Per Gyntovi, ktorý po všetkých dobrodružstvách hľadá cestu do rodnej dediny.

Okrem tvorcami avizovaného gyntovsko-faustovského hľadania vo filme do určitej miery nájdeme aj Freudovu teóriu osobnosti. Ak si názov Ego spojíme s freudovským princípom, zistíme, že sa má riadiť realitou a vyrovnávať pôsobenie pudovej a sociálnej zložky. Ide o uvedomenie si svojej identity a vytváranie spoločensky prijateľných vzorcov správania. A hoci sú teórie rakúskeho psychoanalytika pre mnohých prežitkom, egá našej generácie reagujú podľa jeho poznatkov. Peerino ego sa v tomto prípade riadilo spomínanými vzorcami správania, ktoré sa od nej vyžadovali. Snažila sa naplniť predstavy okolia, ktoré očakávalo jej adekvátnu reakciu. Záver diela, keď sa Peer obracia chrbtom všetkým postavám, ktoré stretla, môžeme interpretovať ako malé víťazstvo človeka nad pochybnosťami, ktoré v nás ľudia a udalosti môžu vyvolať.

Vonkajšia alebo vnútorná technika? Tak znel názov pondelkového workshopu pod vedením Petra Brajerčíka. Počas neho sme sa mohli nie len teoreticky, ale aj prakticky oboznámiť s niekoľkými hereckými technikami a cvičeniami. Ako využíva sám lektor princípy Stanislavského a Meisnera? Na to, ale aj na iné otázky nám odpovedal v krátkom rozhovore.

Kde sa vo vás zrodila túžba venovať sa divadlu?

Tak to je také klasické – ja som na dedine robil všelijaké vystúpenia, moderovačky. Potom na základnej škole, keď sme si mali vypisovať prihlášky na strednú školu, jediné kritérium pre mňa bolo, že som nechcel robiť nič stereotypné. Nejako logicky mi vyšlo, že keď budem herec, tak si budem môcť skúsiť veľa rôznych profesií – no a zatiaľ sa mi to potvrdzuje. Predtým mi nikto neveril, že by som sa dostal trebárs na konzervatórium, ale podarilo sa.

A ako sa to potom preklenulo, vďaka čomu ste sa okrem praktickej činnosti začali venovať aj tej pedagogickej?

V treťom ročníku som bol na Erasme v Krakove. Keď som sa vrátil, tak som aj svoju bakalárku urobil ako porovnanie študijného programu herectva na VŠMU a školy v Krakove. Dodnes z toho čerpám, dodnes si nejaké veci z toho obdobia vyťahujem, keď potrebujem. Vtedy som zistil, že ma vlastne takáto analýza zaujala a že by som to možno chcel aj robiť, takže to bol taký prvý impulz. No a potom som sa prihlásil na doktorandské štúdium prvýkrát a o pár rokov druhýkrát… zobrali ma, ale vždy na externé štúdium. Už po tom prvom pokuse som si povedal, že asi by som potreboval nejakú prax a o šesť rokov po skončení školy som sa potom prihlásil zas a ako doktorand som začal aj učiť.

Máte ako pedagóg nejaký svoj interný cieľ či motiváciu? 

Ja mám také motto, mal som ho už na škole, keď som prišiel z Krakova, že by som chcel povedať študentom veci, ktoré keby mne niekto povedal v tom veku, tak by som bol strašne rád. To je celá premisa toho, prečo to chcem robiť. Aj svoju dizertačnú prácu som koncipoval možno trošku neštandardne, metodicky nie úplne dokonale. Práve naopak – chcem všetko zjednodušovať, písať a hovoriť jednoduchým jazykom. Čo najkratšie, aby to bolo výstižné, aby to mohli študenti pochopiť, aby im to mohlo pomôcť. Nemám rád také to akademické teoretizovanie.

Ste aj súčasťou projektu Slzy Janka Borodáča. Ako sa tento pedagogický prístup odráža tam?

V podstate je to aj praktická platforma. Je to aj prax pre moju pedagogickú činnosť, lebo tá je tiež veľmi dôležitá. A zároveň je to platforma, kde si takisto môžeme úplne slobodne vymieňať názory a postrehy. Nechcem sa tváriť ako vševediaci pedagóg, ale zdieľať veci. Aj tento workshop tak vnímam, lebo je to zdieľanie informácií, nejde o to, aby som tu teraz viedol prednášku.

A ako ste sa dostali k téme, ktorej sme sa na workshope venovali?

Vychádza to aj z toho môjho výskumu. Inšpiroval ma Stanford Meisner. No keď som tú dizertáciu začal robiť, tak som zistil, že sa musím vrátiť až k Stanislavskému, lebo on z neho vychádza. Postupne som pochopil, keď som sa snažil dostať k zdrojom, ktoré nie sú preložené do slovenčiny, že v USA Stanislavského vysvetľujú úplne inak a o dosť jednoduchšie. Keďže to je veľký trh a stať sa hercom je veľký americký sen, tak je veľa teoretických diel napísaných veľmi populárne. Vlastne ten kapitalistický princíp, snaha predať knihu, spôsobil to, že tie publikácie sú písané veľmi jednoducho, veľmi zaujímavo. Často títo teoretici píšu knihu spôsobom, že človek sa zrazu akoby ocitá na hodine herectva s daným profesorom. Aj Stanislavskij to tak písal, aj Diderot písal svoj koncept o herectve v dialógoch. Čiže som sa dostal k takémuto Stanislavskému a pochopil som, že by možno bolo vhodné a dobré ho trošku aj prekopať – moderným jazykom. Predsa len je to sedemdesiat rokov starý jazyk, ktorý je zároveň cenzurovaný (ten, z ktorého my vychádzame) a koniec-koncov aj Stanislavskij na konci svojho života začal pracovať úplne iným štýlom. Preto aj tento workshop bol o tom, že sme si podebatovali o nejakých pojmoch, ktoré poznáme všetci a pozreli sme sa na ne trošku z inej strany. Spravili sme si cvičenia a pozreli sa na toho Meisnera, ktorý vychádza z princípu komunikácie a reálneho konania. To je vlastne aj koncept mojej pedagogickej výučby, že sa prikláňam skôr k externým impulzom ako k tým vnútorným.

Za rozhovor a príjemný zážitok na workshope ďakuje Petra Veltyová

Jom  kipur je najväčší židovský sviatok. Jeho názov doslova znamená odpustenie alebo pokánie. A práve o odpúšťaní je inscenácia hry izraelskej autorky Hanny Azoulay-Hasfari. Na Istropolitane sme ju zo záznamu videli v podaní tvorivého tímu z Univerzity Luciana Blagu v Sibiu.

Štyri sestry, každá iná. Fanny je silnou emancipovanou ženou, ktorú „vychovala ulica“, Malka podozrievavou manželkou, Evelyn upätou svätuškárkou a nakoniec Amira, ktorá študuje film a zároveň rozpráva ich príbeh. Príbeh o zmiznutí ich matky, ale najmä príbeh o ich zmierení.

V priestore, ktorý svojím zariadením pripomína starorodičovské príbytky, sa nachádza päť žien. Po odchode matky vystupuje Amira s kamerou. Vstupuje do rozprávania ako postava, ale zároveň sa na niektorých miestach inscenácie od neho odosobňuje ako rozprávačka. Neodhaľuje len spletité rodinné (no najmä súrodenecké) väzby, ale aj fungovanie inscenácie – svojimi replikami riadi osvetlenie, vďaka čomu divák zistí, v akom úseku dňa sa dej práve odohráva. Významnú úlohu v inscenácii zohráva aj hudba, ktorá pomáha dotvoriť atmosféru a do ktorej herečky tancujú.

Amira svoje sestry zvoláva po tom, čo zistila, že ich matka zmizla. Už reakcia Evelyn naznačuje, že vzťah medzi sestrami nie je ideálny, no až keď sú spolu, začínajú sa rozmotávať ich osobné príbehy, ale aj sesterské problémy. Ich temperamentné povahy zobrazujú štyri herečky miestami preexponovaným herectvom, ktoré pripomína scény z telenoviel. S ich charakterovými črtami korešpondujú aj kostýmy – o Fanny konzervatívna Evelyn tvrdí, že je viac vyzlečená ako oblečená, Amira v sebe nezaprie umelkyňu, spomínaná Evelyn má dlhé šaty zahaľujúce jej ženskú postavu a Malka pôsobí ako žena v domácnosti.

Sestry nájdu odkaz od matky natočený na kameru – na jeho prehranie sprevádzané šumením televízora im slúži osvetlený rám zrkadla. Sledovanie odkazu však preruší Evelyn, ktorá chce pokračovať v oslave tradičného židovského sviatku. Súčasťou slávenia sú aj prosby o odpustenie. V inscenácii nastáva moment, kedy Malka prosí o odpustenie Fanny za to, ako sa k nej správa. Jej prosba je iba formálna. Avšak po tom, ako sestry otvorene hovoria o svojich trápeniach, ich vzájomný vzťah sa ozdravuje. Vrcholom tohto procesu sa stáva Malkina úprimná prosba o odpustenie po tom, ako Fanny otvorene hovorí o živote na ulici. Sestry spoločne dopozerajú nahrávku, k posolstvu ktorej sa dopracovali samy. Pozitívny záver však neznamená, že sa divák nezamýšľa nad mierou úprimnosti v jeho skutkoch.

 

Keď na Slovensku poviete slovo „imigrant“, často ako reakciu dostanete spŕšku komentárov, poznámok, či dokonca vtipov. Každý má na tému imigrácie názor. Bohužiaľ,  príliš často negatívny a len málokto sa na túto tému pozrie z druhej strany. Čo keby sme boli my tými, ktorí musia pred niečím utekať? Malý náhľad do tohto uhla pohľadu nám ponúka inscenácia Where are we going?, ktorú pod hlavičkou Istanbouli Theatre na Istropolitanu priniesla organizácia Tiro Association For Arts.

Celá inscenácia sa odohráva na pomyselnej lodi, ktorá smeruje z Ázie do Európy. V úvode prichádza prevádzač, ktorý hovorí, že na loď je možné sa dostať iba s dolármi. Už tu vidíme prvý náznak toho, že cestovať za „lepším svetom“ nie je vôbec jednoduché. Pýta sa každého, kam cestuje a padajú tu klasické destinácie ako Amerika, Nemecko, Kodaň, Kanada… Dozvedáme sa rôzne príbehy ľudí o tom, ako a prečo sa rozhodli utiecť. Pre nás, ktorí tušíme, že svoju cestu pravdepodobne ani nenaplnia, môžu tieto slová znieť až tragikomicky. Inscenátosi však už vo svojom popise píšu, že inscenácia hovorí o nenaplnených snoch mladých ľudí z Libanonu, ktorí by chceli lepší svet, no jediná možnosť, ako ho získať, je ujsť. Od toho, čo je pre nás bežnou každodennosťou, ich delia tisícky kilometrov.

Inscenačne nie je Where are we going? žiadnym výnimočným počinom. Herci hrajú v náhodne vybratých kostýmoch, čo nahráva atmosfére imigrantskej lode. Títo ľudia zhrabli, čo mali prvé po ruke a utekali, čo im sily stačili. Napriek tomu, že sa dej odohráva na prázdnej scéne, je miesto deja čitateľné celkom jasne. Inscenácie ale stále to pôsobí viac ako skúška, než reálne predstavenie. V tomto prípade je však dôležité pozorne počúvať jednotlivé výpovede a nezameriavať sa príliš na inscenačnú kvalitu. Nie je podstatné akou formou, ale čo herci prezentujú na scéne. Z celého diela treba vyzdvihnúť herectvo, z ktorého cítiť autenticitu a osobnú zaangažovanosť. To, čo rozprávajú, veľmi dobre poznajú a chcú, aby to vedel aj okolitý svet. Túžia po tom, aby ich slová svet zmenili.

Organizácia Tiro Association, ktorej jedným z projektov je Istanbouli Theater, bola založená v roku 2014 a jej cieľom je priniesť slobodné divadlo, slobodné umenie medzi mladých ľudí v Libanone. Práve to je možno krok na ceste k naplneniu snov, o ktorých hovoria herci vo Where are we going?. A ak ich aj úplne nenaplnia, minimálne prinášajú Libanon o krok bližšie ku zmene. Možno aj tým, že svoje výstupy prezentujú aj nám, a budeme vďaka tomu voči nim ako spoločnosť otvorenejší. Dajme týmto ľuďom šancu prehovoriť.

Istanbouli theater: Where are we Going?

Účinkujú:
Hussam Khattab
Maha Amin
Maryam Al-Shuraim
Shaden Ezzedine
Hadi Deeb
Ibrahim Al-Husseini
Haneen Ezzeddine
Ghina Ismail

Réžia:
Amer Fayad

Pre viac fotiek, videí a spoločných momentov z festivalu nás sledujte na našom Facebooku a Instagrame.

 

V rámci nedeľného programu sme mali možnosť diskutovať nielen o témach s divadlom úzko spojených, ale aj o takých, ktoré sa nás individuálne a bytostne dotýkajú. Pozvanie do festivalovej diskusie o ekológii prijal environmentálny influencer Viktor Vincze a spoločne s moderátormi (Dušan Ambróš a Erik Žibek) otvorili niekoľko oblastí súvisiacich s touto témou.

Dnešná doba sa nám môže javiť presýtená snahou presvedčiť ľudí na „zelenú cestu”. A je to tak! Práve kvôli týmto krokom sa potom mnohokrát stávame obeťami greenwashu – teda smerov, ktoré nabádajú na ekologickú cestu, no v princípe sú rovnakou záťažou pre našu planétu ako pôvodný, zastúpený zámer (príkladom sú napríklad jednorazové drevené príbory, kvôli ktorým musel „umrieť strom,” uviedol Viktor Vincze). Problém teda často netreba hľadať v materiáloch, ale práve v nezmyselnej jednorazovosti.

Netreba však hneď všetko hádzať do jedného vreca, to určite nie. Oveľa dôležitejšie je vedieť sa v ekologických témach edukovať, zaujímať sa o ne a hlavne kriticky nad nimi uvažovať.

Ale bude naša individuálna snaha vôbec na niečo platná? Slovami hosťa: „je lepšie málo a zle, ako vôbec”. Platí to nie len pre separáciu, ale napríklad aj oblasť nákupov oblečenia, využívania biologického odpadu a podobne. Zásadnou stratégiou by podľa hosťa malo byť šírenie informácií a povedomia o jednotlivých krokoch, ktoré my, ako jednotlivci, vieme vykonať, aby sme planétu nezaťažovali tak zásadným spôsobom.

Je práve toto oblasť, do ktorej môžu prispieť aj divadelný tvorcovia? Pri rozhovore hosť spolu s moderátormi nevynechali ani oblasť divadla a tvorby. Mnohokrát je práve táto sféra menej ekologická, než by sa mohla na prvý pohľad zdať.

Pokiaľ vás téma ekológie zaujala a chceli by ste o nej viac počuť či diskutovať, môžete sa pridať aj na dnešnú diskusiu v Parku Svoradov o 18:00.

Najmä na festivaloch sa stretávame s rôznymi tematickými diskusiami. Hovoríme napríklad o problémoch slovenského divadla, rozdieloch medzi zriaďovanou a nezriaďovanou kultúrou a mnohých iných témach. Často sa však stáva, že sa z takýchto podujatí vykľujú nič neriešiace prázdne reči, točiace sa stále dookola,a navyše v uzavretom kruhu ľudí. Práve tento koncept sa pražská DAMU pokúsila narušiť.

Debate for puppets je diskusia pripomínajúca koncept amerických late night shows, avšak s drobným rozdielom. Päť hostí, ktorí navzájom svoju identitu nepoznajú, celý čas sedia za stenou a dostanú dvojníka-bábku, ktorá ich slová zhmotňuje. Diváci po celý čas netušia, kto sa za ktorou bábkou skrýva. Následne hosťom zvukovo upravia hlasy a tí potom diskutujú na vopred určenú tému. Hovoria teda naživo, no anonymne. Celý koncept má dvojaký zmysel. Študenti bábkoherectva, si vyskúšajú koncept vodenia, v ktorom nemajú dopredu naskúšaný scenár, ale ich vystupovanie im niekto diktuje priamo na javisku. Zároveň sledujeme diskusiu hostí s divákmi na určitú tému.

Témou diskusie na Istropolitane bola divadelná (nad)produkcia a hosťami boli Norma Klein, Miriam Kičiňová, Milo Juráni, Roman Polák a Pavol Viecha. Diskutovali o tom, či na Slovensku máme divadla málo alebo príliš, čo by malo pribudnúť a čo by sa malo zmeniť… Dotkli sa ale aj tém ekológie či blokového hranie namiesto repertoárového.

Práve vďaka anonymite pozvaní hostia vystúpili z povesti svojho mena a vytvorili prirodzenú debatu, v ktorej si mohli dovoliť aj hlbší, úprimnejší názor. Vznikli z toho aj rôzne vtipné momenty, keďže diskutujúci sa navzájom nevidieli a nevedeli preto odčítať, kto chce práve hovoriť. Môžeme v tom nájsť paralelu aj na online vzdelávanie, pretože miesto reálnych ľudí vidíme vystupovať iba zastupujúci element bábku/okienko a vzniká prekrikovanie a šum.

V období, keď sa divadlo často venuje ťažkým témam, snaží sa o nastavovanie zrkadla, no neraz schádza až k tmavej, sivočiernej depresívnej hmle, je práve Debate for puppets príjemným odľahčením, ktoré má zároveň zmysel. Zasmejeme sa, popremýšľame, zistíme názory – hoci anonymných – odborníkov a môžeme to doplniť ešte aj o hádanie, kto sa za bábkami skrýva.

 

V nedeľu uvedie festival premietanie inscenácie bulharskej Národnej akadémie pre divadlo Endgame. Jej predlohou je text Samuela Becketta do slovenčiny preložený ako Koniec hry. Hra rozvíja príbeh štyroch hendikepovaných ľudí, ktorí spoločne uvažujú o hĺbke svojho utrpenia.

Podľa samotného Becketta ide o jeho najlepšiu hru. Najvýstižnejšie totiž zachytáva to, čo sa celý život pokúšal vložiť do svojho diela: nezmyselnosť bytia, neschopnosť komunikácie, prázdnotu a pod. Inscenovanie takejto témy študentmi, mladými ľuďmi, je teda možno trochu prekvapivé. Naznačuje však, že výpoveď, ktorú Beckett do hry vpísal, sa prenáša z generácie na generáciu a dnešný mladý človek nie je schopný existovať rovnako ako ľudia pred takmer sto rokmi.

Na začiatku na scéne vidíme objekt zakrytý plachtou, vzadu dva plechové sudy a muža, ktorý sa snaží zbesilo túto takmer prázdnu miestnosť upratať. Muž kríva a ako sa dozvedáme neskôr, ide o sluhu Clova, ktorý je zo všetkých postáv najmenej zmrzačený. Jeho zúrivé upratovanie hovorí o snahe nájsť v živote poriadok.

Keď Clov strháva plachtu z objektu, vidíme kreslo a na ňom Hamma, slepého mrzáka. Jeho kostým pripomína uniformu sovietskych vojakov, vďaka čomu si môžeme jeho hendikep automaticky spojiť s vojnovými zraneniami. Okrem strachu z nezmyselnosti bytia tak vo výpovedi študentov cítiť aj istú obavu z hroziacej vojny.

Herci stvárňujúci osoby v kontajneroch využívajú expresívnu reč. Jeden na druhého afektovane kričia, čo naznačuje, že hoci sú pomerne blízko, navzájom sa nepočujú. Inscenátori tak zvýraznili to, že sa ľudia zabudli počúvať. V Beckettovom texte trčia tieto postavy z kontajnerov na smeti, no tu sa tvorcovia rozhodli využiť dva čierne plechové sudy, ktoré opäť odkazujú na tému vojny. Zároveň sú však títo dvaja ľudia Hammovi rodičia a on sám ich nazýva „bordelom“, čo otvára ďalšiu dôležitú tému inscenácie, a to nezáujem o druhých, najmä rodinu. Zvyšní dvaja herci – stvárňujúci Hamma a Clova – prednášajú Beckettov text monotónne, bez citového zafarbenia. Umocňuje to vyprázdnenosť ich slov. To, čo hovoria, ich vôbec netrápi, pretože im už na ničom nezáleží.

Celý čas sú v inscenácii prítomné hororové zvuky, ktoré dotvárajú atmosféru prázdna a akejsi tmavej desivosti, ktorú všetci občas cítime. Prázdnota scény, tmavé farby, zvuky a herci vťahujú diváka do ich bezvýchodiskového sveta. Dávajú mu možnosť vcítiť sa do ich hendikepu, zúfalstva a pri tom ho nevyrušujú zbytočnou komplikovanosťou.

Samotný text Samuella Becketta akoby bol v inscenácii v úzadí. Nie je potrebné sa naň vyslovene sústrediť, napriek tomu tému inscenácii stanovuje celkom presne. V prípade Endgame sú tak text a téma predlohou, ale aj interpretáciou zároveň. Inscenátori si zvolili hru s výraznou myšlienkou, ktorú vďaka sivo-hnedej monotónnosti scény a zmrzačeným telám zvýraznili, zároveň to však bola jediná téma, ktorú do textu vložili. Tou témou je práve nezmyselnosť, bezvýchodiskovosť a pocit, že doba, ktorú žijeme, sa vyprázdňuje, rovnako ako slová, ktoré hovoríme.

Paradoxný je v inscenácii najmä moment, keď celá scéna zhasne a jediným svetlom na scéne zostane zelený nápis EXIT, označujúci únikový východ. Či už zámerne, alebo nie, ukazuje, že aj z bezvýchodiskovej situácie existuje únik.

Pre viac fotiek, videí a spoločných momentov z festivalu nás sledujte na našom Facebooku a Instagrame.

Každý jeden z nás má právo byť omylný, od toho sme predsa ľudia ー robíme chyby, ktorými postupne zoceľujeme svoje vlastné „ja“. Niektorí rýchlejšie a iní, naopak, pomalšie. Avšak pocit neustálej skľúčenosti môže byť znakom, že v našom vnútri nie je niečo v poriadku. Jednoducho už nato sami nestačíme, potrebujeme pomoc, oporu a dostatočnú dávku porozumenia.

Tvorcovia intermediálnej inscenácie s jasne definovaným názvom Anxieties (Úzkosti) pracovali s okruhom tém, ktorý je pre súčasných mladých ľudí vysoko aktuálny. Vizuálne i hudobne nápaditým autorským dielom sa tvorivý kolektív Akadémie divadelných umení Stanisława Wyspiańskeho v Krakove usiloval u publika stimulovať všetky jeho zmysly a prinútiť ho k hlbšiemu premýšľaniu, respektíve k ponoreniu sa do vlastných neprebádaných vôd mysle a tela.

Úzkosti majú jasné posolstvo. Tvorcovia sa snažia upriamiť pozornosť na skutočnosť, že moderný svet, ktorého sme súčasťou, nie je vôbec fér a pre nikoho jednoduchý. Už samotný úvod, predhovor rozprávača, naznačuje, že problémy partnerské, sexuálne, duševné, existenčné, finančné, telesné alebo drogové ーskrátka všetky v inscenácii neskôr zaznejú. Zazneli, a to prostredníctvom niekoľkých príbehov jednej skupiny priateľov. Napríklad, na začiatku sledujeme muža, ktorý už dlhšie nechce žiť ako 30-ročný so svojimi rodičmi bez nároku na súkromie. Bojí sa, že kvôli aktuálnej nezamestnanosti stratí aj partnerku. On však ani nevie, kam patrí. Prostredníctvom jeho príbehu tvorcovia zobrazujú zmätenosť človeka z vlastnej existencie a zacyklenosť, ktorej je nutné pomôcť.

Poľská inscenácia Úzkosti sa odohráva na pomedzí dvoch pomyselných svetov ー vysnívaných, nezrealizovaných predstáv a chladnej, krutej reality. Režisér v spolupráci so scénografom príbehy mladých ľudí zasadili do hracieho priestoru pripomínajúceho nočný klub s veľkým množstvom tanečníc odetých v tesných odevoch, kde sa nachádzajú i postavy (nevynímajúc spomenutého rozprávača), ktoré majú väčšiu moc nad skutočnosťou. Psychadelickú klubovú atmosféru dopĺňajú tóny agresívno-elektronickej hudby, silné svetelné efekty, kolektívne pohybové variácie, para či sexuálne napätie. Scénografické riešenie popri názve vyznieva paradoxne, ale o to zaujímavejšie pôsobí. Otázkou však je, či pri dekódovaní tejto scénografie nemôže dôjsť k dezinterpretácii. Je život mladého človeka len jedna veľká párty alebo je to práve to, čo si želáme?

Šéfdramaturgička Národního divadla v Prahe bola lektorkou jedného z dvoch workshopov, ktoré tohtoročný festival Istropolitana Projekt vo svojom pestrom sprievodnom programe ponúkol. „Čo je vlastne dramaturgia a kde sa s ňou vieme stretnúť?“, tak nazvala Marta Ljubková workshop, kde sa nielen s budúcimi dramaturgmi rozprávala o dôležitosti povolania, ktoré je pre mnohých jednoducho neviditeľné. V našom rozhovore Marta Ljubková nehovorí len o dramaturgii, ale napríklad aj o tom, čo ju na divadle fascinuje a baví dodnes. 

Divadelnú dramaturgiu na DAMU ste nevyštudovali ako svoj prvý odbor. Najskôr ste študovali bohemistiku na FF UK. Ako ste sa vôbec k divadelnej dramaturgii dostali?

Ano, přesně tak. Vystudovala jsem bohemistiku a chtěla být jazykovou vědkyní. Nyní, s odstupem času, už nedokážu úplně zrekonstruovat to, jak jsem se k dramaturgii na DAMU dostala, ale nakonec jsem skončila právě tam. Přijali mě na divadelní dramaturgii do magisterského stupně. Nemyslete si, dlouho pro mě nebylo jasné, čím budu a co bude nakonec mé budoucí povolání. Divadlo bylo vůči mě otevřenější a dalo mi více najevo, že o mě stojí. Vím, že jsem si byla jistá, že nechci být režisérka, ale dramaturgyně. Toto mé rozhodnutí zjevně vycházelo z toho, že jsem ráda četla a to mi zůstalo dosud. Myslím, že dramaturgie je aktuálně na svém vzestupu.

Čo podľa vás definuje dobrého dramaturga / dobrú dramaturgičku?

To jsme přesně spolu se studenty a studentkami řešili na workshopu poslední čtyři hodiny. Bohužel, k žádnému převratnému závěru jsme nedospěli (smiech). Ale pro mě osobně je důležité, aby dramaturg/yně byl/a upřímná osobnost se svobodným přístupem k tvorbě, aby to byla osobnost, která je otevřená všem možnostem, které na světě existují. Zároveň, v jistém slova smyslu, by měl/a být dramaturg/yně přizpůsobivý/á,  schopný/á spolupráce a tvůrčího dialogu. Dobré je, když je ten daný člověk citlivý. Měl by mít cit, protože bez toho se v této profesi prostě neobejde. Tak to je.

Čo od svojich kolegov z divadla pri tvorbe inscenácie najviac vyžadujete?

To je jednoduché; otevřenost a poctivost. Mi asi nejvíce vadí, když to nějaký můj spolupracovník nebere seriózně. Samozřejmě, že si ze sebe na zkouškách můžeme střílet a mezi sebou vtipkovat, ale snažím se fungovat podle jednoho zlatého pravidla; to co dělám, dělám správně a svou práci beru smrtelně vážně. Já velmi nemám ráda cynismus vůči tvorbě, protože se to pak na každém jednom díle projevuje.

Máte nejaké dramaturgické vzory − české alebo zahraničné, ku ktorým ste už možno ako študentka vzhliadali a pretrvali dodnes?

To určitě ne. Já jsem znala jednoho dramaturga, díky kterému jsem se přihlásila na studium, protože mi to sám poradil, když jsem se mu přiznala, že mě zajímá divadlo. Ale obecně je těžké najít si dramaturgický vzor, protože my nevidíme ten celkový proces. Nevidíme, co všechno daný dramaturg pro inscenaci nebo instituci udělal. To bohužel vědí a vidí jen lidé uvnitř.

Ste nielen skúsená profesionálna umelkyňa, ale tiež pracujete ako pedagogička na DAMU. Je pre vás inšpiratívne pracovať s budúcimi profesionálmi?

Mě studenti inspirují stále. Já to absolutně zbožňuji. Z každého setkání se studenty a studentkami odcházím s novými podněty. Kdybych přišla o možnost učit, bylo by mi to líto. Někdo tvrdí, že učí, aby mu to nabilo baterky. S tím já rozhodně nesouhlasím. Nejsme přece parta vyhořelých zoufalců. Já nechci něco ze studentů vysávat. Jsem přesvědčena, že způsob jakým se učí nyní, čili permanentní dialog, je potřebný. To je to, co mě baví. Já se do školy spíše chodím naštvat než nabíjet (smiech).

Čo vás na divadle fascinuje? Prečo je podľa vás dôležité, aby sa na divadlo nezanevrelo?

To, co vám teď řeknu, není žádná novinka. Řeknu vám, co mi chybělo, když jsme nemohli tvořit a nemohli navštěvovat divadla. Diváci! Chyběla mi setkání s nima. V Národním divadle jsme vymýšleli různé doplňkové aktivity a dělali i audio projekty, ale není to ono. Baví mě dívat se na jejich výrazy a dozvídat se, zda jste je zasáhli, znejistili nebo potěšili. Když vidíte, že jste vytvořili něco, na co lidé reagují, tak to mě pohání vpřed. Zjistila jsem, že jsem na tom obzvlášť závislá. Ten okamžik, to setkání se živými lidmi, kteří mají společné téma, mají si o čem povídat a vy s nimi, můžete vést, jako tvůrce dialog je zkratka nenahraditelné. A také mám ráda kouzla a ty divadlo umožňuje. Jevištní metafory a věci, které se jednoduše v normálním světě stát nemohou, tak v divadle ano. A já se při tvorbě kouzel ráda spolupodílím.

Za rozhovor ďakuje Dominika Horváthová

Určite sa každý z nás stretol s predsudkami či determinantmi z nášho okolia, ktoré sa snažili predurčiť náš život. Napríklad aj naša rodina má od nás očakávania, ktoré sa nie vždy zhodujú s našimi vlastnými plánmi. Ale rozhodnutie stojí iba na nás ‒ či sa poddáme tlaku, alebo pôjdeme proti prúdu.

Pojmy ako predsudky, očakávania a rodinná dráma zhrňujú inscenáciu Bad Jews  rumunských študentov National University of Theatre and Film „I.L. Caragiale“ z Bukurešti. Najväčším pozitívom inscenácie bol dramatický text od Joshuu Harmona s rovnomenným názvom. Táto hra moderným a odľahčeným spôsobom spracováva tému holokaustu. Avšak kvality dramatického textu zanikli v inscenačnom kľúči. Konečný tvar inscenácie pôsobil skôr ako telenovela, a to najmä jej patetický záver.

Najväčším problémom diela bola absentujúca dramaturgia. Zbytočne dlhý začiatok brzdil rozbeh inscenácie, pričom v ňom nezaznela žiadna dôležitá informácia alebo nosná myšlienka. Režisér Geroge Lepâdatu v svojej inscenácii kládol dôraz na tému predsudkov a najmä očakávaní od rodiny. Mladý Žid Liam si chce zobrať za manželku Melody, ne-Židovku. Jeho sesternica Daphna je proti ich sobášu, lebo má voči nej predsudky. Melody je modrooká blondína, ktorá má navyše tetovanie. Daphne pripomína Nemku a kvôli jej výzoru ju obviní, že jej predkovia sa zúčastnili na holokauste. Liam je z jej pohľadu zlým Židom, ktorý nie je ochotný podriadiť sa rodinnému kánonu a počúva iba svoje srdce.

Celkovému inscenačnému tvaru nepomohlo ani herecké stvárnenie postáv. Inscenácia bola pritom postavená najmä na samotných hercoch, ale prostriedky, s ktorými pracovali, boli príliš popisné a zaujal skôr ich temperament než herecké výkony. Účinkujúci boli príliš preexponovaný a výrazovými prostriedkami pripomínali viac seriál ako divadlo.

V tomto prípade nepomohla ani kvalitná predloha, pretože v inscenácii prevládala vo všetkých zložkách prílišná popisnosť. Z toho dôvodu aj podnetné myšlienky textu vyzneli zjednodušene a dôležité témy spracovania vlastnej minulosti, predurčenosti či odporu voči rodinnému kánonu zanikli.

Pre viac fotiek, videí a spoločných momentov z festivalu nás sledujte na našom Facebooku a Instagrame.